má niekoľko prívlastkov, ktoré zvýrazňujú jeho osobnosť, ostal pre každého Laco. Aj preto, že do rodinných príbytkov fanúšikov prinášal radosť z víťazstiev Tatrana a gólov, ktoré oslavoval povestným kotrmelcom.

Ostane navždy ozdobou prešovského futbalu, ktorému s výnimkou vojenčiny v bratislavskej ČH ostal verný až do svojho rozlúčkového zápasu so zelenobielymi farbami v roku 1965. So slzami v očiach sa lúčil so skalnými, pretože vedel ako si ho obľúbili a on už ako štyridsiatnik nebude im môcť rozdávať vytúžené gólové korenie. V lige nebolo vari brankára, ktorého by neprekonal aspoň raz. Siete našej najvyššej súťaže napol 164-krát a stal sa slovenskou dvojkou. Dvakrát sa presadil aj v reprezentácii, keď svojím druhým gólom vo víťaznom zápase 2:0 nad Francúzskom v roku 1960 v Marseille poistil Československu bronz na prvých neoficiálnych ME. Počas svojej kariéry dal v zápasoch rôzneho významu vyše 1300 gólov. V šesťdesiatych rokoch ho dvakrát ozdobili aj korunou kráľa strelcov raz za 17 a potom za 21 gólov. Často bol najlepším bombardérom Tatrana, avšak nezabudol najmä na ocenenie a uznanie čs. kanoniera č. 1 Josefa Bicana, ktorý ho označil za slovenského Bicana.

O Lacovi popísala tlač toľko, že by nebolo problém pripraviť o ňom z množstva článkov pútavý futbalový román. O jeho popularite a vernosti Prešovu svedčí aj to, že fanúšikovia mu z vďaky pomohli postaviť rodinný dom, na čo nezabúda a pripomína to často i dnes. Ak hovoríme, že hráči a diváci sú dve spojené nádoby, v Pavlovičovom prípade sa to teda prenieslo ďaleko za brány Tatrana. Samotný štadión sa stal jeho najobľúbenejším a najvyhľadávanejším miestom. Cítil sa tam najlepšie. Dokonca aj vtedy, keď pred civilom nastúpil po prestávke v drese ČH a dvoma gólmi rozhodol o jej víťazstve. Napriek prešovskej prehre ho štadión oslavoval a netrpezlivo čakal na jeho návrat. Laco sa vrátil a vyvrátil tak plané reči, že ostane v Bratislave a že dokonca zamieri na slovanistické Tehelné pole. On však prišiel rozdávať radosť svojim priaznivcom, ktorých mal natoľko rád, že po prehre vonku sa až tak hanbil, že po najbližšie víťazstvo doma chodil v meste len bočnými uličkami.

Laco bol idolom prešovského futbalu. Dal mu naozaj veľa, dokonca pomohol Tatranu vychovať aj celý rad hráčov, medzi nimi i Bubenka a Komanického, ktorí sú už úspešní tréneri. Stal sa oprávnene rytierom futbalu a nositeľom Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka, pretože počas hráčskej kariéry ho neposlal ani jeden rozhodca predčasne pod sprchy. Za nošu úspechov, z ktorých sme mnohé ani nespomenuli, sa vo východoslovenskom regióne ocitol medzi desiatimi športovcami storočia. Objavil sa aj medzi slovenskou futbalovou tridsiatkou. Práve tieto posledné dve ocenenia sú tým najkrajším darčekom k jeho včerajším 75. narodeninám. Nuž, veľa zdravia kanoniersky majstre a k nemu ešte dlho čo najviac takého gólového korenia, aké ste rozdávali v hojnom množstve všetkým priaznivcom tejto ľudovej zábavy. Veď to bolo a je elixírom vášho života.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.