dedinu k svojej mame. Obidve "kukučky" vždy chodili rady k babke, lebo mala psa, mačku, sliepočky, kohúta i prasiatko... A pre mestské deti je vždy radosť pohrať sa s domácimi zvieratkami.
Dohodli sa, že otec príde za nimi v sobotu poobede. Bola však ešte len streda, bol večer. A Pavol unavený z roboty sa terigal autobusom domov na sídlisko na samom konci mesta.
Autobus bol poloprázdny. Sedel na dvojsedadle bližšie pri okne. Na ďalšej zastávke nastúpilo niekoľko ľudí. Prisadla si k nemu zo 17-ročná dievčina a na kolená jej sadla ďalšia. Ešte mladšia od tej prvej. "Taká vyspelejšia puberťáčka!" pomyslel si Pavol a trochu sa posunul bližšie k oknu, aby sa obidve zmestili. Lenže, chyba lávky! Tá mladšia, sediaca na kolenách, si sadla tak, že bola otočená k nemu a kolenami sa ho doslova dotýkala. To by ešte nebolo to najhoršie, ibaže mala takú krátku sukňu, že ako mužovi mu to nemohlo byť jedno. A dievčiny si to všimli.
Dali sa do reči a Pavol sa dozvedel, že idú navštíviť kamošku na sídlisko a keďže je celkom možné, že nebude mať doma rodičov, "tak ostanú u nej spať, budú po celú noc počúvať hudbu z magnetofónu a pofajčievať..."
Načim ešte uviesť, že príbeh sa odohral v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Bola to éra, keď náhle prišli do módy šialene krátke minisukne, nahradili dovtedy bežné, dlhé a nemoderné skladané tmavomodré sukne ako nepísanú súčasť rovnošaty členiek Československého zväzu mládeže. Dnes, keď už módu nediktuje politika, je to iné, ale treba si uvedomiť, že v čase, keď sa po rokoch tvrdého budovania socializmu, studenej vojny a železnej opony náhle objavili minisukne ako súčasť nového životného štýlu prenikajúceho zo Západu, kratučké minisukne už samy osebe skutočne pôsobili ako sexapel.
Vráťme sa však k protagonistom nášho príbehu. Keď sa Pavla sediaceho v autobuse dotýkali nahé kolená "vyspelejšej puberťáčky" a videl jej až tam, kde to zaujíma každého muža, je len pochopiteľné, že rád pokračoval v rozhovore.
"Veď nemusíte ísť ku kamarátke, poďte ku mne! Som sám doma. Žena s dievčatami odcestovala k svokre. Mám doma šampanské, aj ja mám magnetofón..." Slovo dalo slovo a Edita a Veronika nešli k Ivane, ale k nemu.
Pavol postavil na stôl dve fľaše šampanského, jednu z nich otvoril a ponalieval. Atmosféru dotvárala i keď pomerne ticho hrajúca, ale provokatívna moderná beatová hudba.
POTREBOVALA SA VYDÝCHAŤ?
Nálada naberala na obrátkach. Chvíľu si navzájom vykladali zo starodávnych kariet, ktoré mal Pavol doma ako dedičstvo po svojom starom otcovi, a zrazu Edita, tá staršia z dvojice dievčat, navrhla, aby sa postupne išli všetci osprchovať. Najprv šla ona, vzápätí za ňou aj Veronika. Ako posledný zavrel za sebou dvere kúpeľne domáci. "Preboha, čo tam tak dlho robíš?!" vbehla za ním Edita a dodala: "Čo?! Vari sa len pred nami nehanbíš?! No...?!" Ani nedopovedala a už bola s ním vo vani.
Asi o desať minút decentne zaklopala na dvere Veronika: "Prepáčte, že vás vyrušujem, ale je mi zle, idem na chvíľu von pred blok, potrebujem sa trochu vygrgať, vydýchať. Asi som veľa fajčila... Je mi tak blbo, tak na vracanie..."
Keď Pavol a Edita dokončili hru lásky, zistili, že Veronika je ešte stále vonku. "Preboha! Asi jej je zle! Idem sa za ňou pozrieť!" povedala na to Edita. Pavol najprv chcel ísť s ňou, ale potom si uvedomil, že susedia by si mohli dačo všimnúť a začali by sa šíriť reči a on niečo také by veru nepotreboval... A tak jej len povedal, aby sa, keď už je Veronike lepšie, hneď vrátili, ale radšej potichu, aby si susedia nič nevšimli...
Chvíľu čakal, potom vyšiel na okno, ale dievčatá nevidel. Vtedy si všimol, že na stole je len jedna fľaša šumivého vína. Tá prázdna... Druhá, ktorú ešte neotvoril, chýbala.
CHCELI SI SKÚSIŤ DOBRODRUŽSTVO
Vtom mu svitlo. So zlou predtuchou začal prehľadávať byt. Zistil, že mu zmizla peňaženka a z vázičky sa stratila manželkina zlatá retiazka. Nohy dostalo aj to šumivé víno... Hanba-nehanba, napokon šiel na oddelenie Verejnej bezpečnosti, predchodu dnešného Policajného zboru. Tam sa dozvedel, že dievčatá sa v skutočnosti nevolajú Edita a Veronika, ale Jana a Kristína. Bol totiž už tretím mužom, ktorého tie dve dievčiny v šialene krátkych minisukniach v priebehu oných letných prázdnich "dostali".
Scenár bol vo všetkých troch prípadoch takmer navlas rovnaký... Obidve žiačky odborného učilišťa, 17-ročná Košičanka Jana a o rok mladšia Kristína z malej dedinky neďaleko Košíc, napokon skončili pred súdom. Prokurátor ich obžaloval z pokračujúceho trestného činu krádeže, keďže si povedané strohou rečou paragrafov -"v troch prípadoch prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili".
"Ja som nechcela, to Kristína dostala taký nápad... Mrzí ma, ja už nikdy viac... Vo svojom ďalšom živote sa budem snažiť, aby som sa ničoho podobného už nedopustila," kajala sa pred súdom staršia z dvojice. A tá druhá? "Ja by som nikdy nič také nerobila, keby ma Jana na to nenaviedla. Povedala mi, že mužov možno ľahko ošaliť a dá sa z toho zbohatnúť... Nechcela som, neviem, čo to do nás vošlo... Chceli sme si skúsiť dobrodružstvo. Jana vravela: ´Nič sa neboj, užijeme si a ešte si aj zarobíme!´ Teraz to už ľutujem, v budúcnosti sa budem snažiť, aby..."
Súd prihliadol na všetky okolnosti prípadu, najmä na vek obžalovaných dievčat i na to, že svoj čin oľutovali, nemohol neprihliadnuť ani na ich dovtedajšiu bezúhonnosť a vcelku priaznivé hodnotenie z miesta bydliska i z učilišťa, a obidvom naparil pomerne mierne, podmienečné tresty odňatia slobody. Obidve boli s rozsudkom spokojné a neodvolali sa.
NAMIESTO POINTY
Jana sa neskôr vydala, má dve dcéry, o ktoré sa vždy vzorne starala, dnes už je záslužilou babičkou. Aj prednedávnom som ju videl v parku na prechádzke s vnúčatkom. O jej "kriminálnej minulosti" vie z jej najbližšieho okolia naozaj len málokto... O Kristíne zasa viem len toľko, že sa vydala za nejakého cudzinca, odišla bývať kamsi ďaleko - ďaleko do zahraničia a nikdy viac som o nej nepočul. A čo sa týka Pavla a jeho manželky, ktorú podviedol s puberťáčkami v krátkych sukničkách, neviem ako dopadlo ich manželstvo, či mu odpustila alebo sa rozvodu už zabrániť nedalo. K tomu som sa v súdnom spise nedopátral.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
