cigariet a alkoholu radšej posedí pri dobrom čaji. Z potuliek po svete si priváža rôzne exotické druhy. A vraj sa dobrému čaju nijaký alkohol nevyrovná. K jedlu má vzťah veľmi pozitívny, rád ochutná miestne špeciality, ale neustále drží diéty. Raz dokonca dostal pri jednej z autogramiád od riaditeľky Ikaru namiesto kytice kvetov zeleninový kôš.
Paradoxne, hoci je veľkým cestovateľom, klasické dovolenky bytostne neznáša. písaním knižky Pálenica Strávil na chorvátskom ostrove Hvar 70 dní, ale dovolenkovo z nich prežil jeden jediný. "Prišli za mnou priatelia z Austrálie a bol som sa s nimi kúpať na pláži Ždrilca. Viac ako deň by ma zabilo. Mňa nič na svete nedokáže tak strašne unaviť ako dovolenkové oddychovanie," priznáva a ako dodáva, po svete necestuje ako Zigmund a Hanzelka, ani ako šialený milionár, ale ako priemerný Slovák. "Rovnako sa tam hanbím, bojím a strápňujem..."
So zápornými vlastnosťami bojuje Boris Filan celý svoj život. Sebectvu ho odnaučil televízny režisér Adamec, ktorý robil jeho galaprogramy, Ibi Maiga má zas zásluhu, že sa z neho stal človek tolerantný, schopný chápať aj iných.
Ku knihám, ktoré zasiahli do jeho života patrí napríklad Hellerova Hlava XXII. "Keď som sa dočítal vetu, že medaily sú dôkazom toho, že niekto vykonal niečo celkom zbytočné, šikovnejšie než iní, prestal som hrať basketbal. A strašne veľa mi dal Ernest Hemingway. Najviac mi povedal o nežnej láske a o tom ako sa robia vajcia so šunkou v románe 'Komu zvonia do hrobu'. Bolo to pri scéne so španielskou milenkou, vždy keď som si ju čítal zakričal som: Mama už som na tom mieste ako Nick Adams robí na panvici hemendex. A ona hneď odkráčala do kuchyne robiť vajcia so šunkou. Je to jeden z najlepšie opísaných citových vzťahov ako sa vôbec dá," vyznal sa Boris Filan.
Do kina si zájde rád a keďže nemá veľa času, vybudoval si doma vlastnú videotéku. Chcel v nej mať filmy Vlastu Buriana, alebo režiséra Felliniho. "Problém je v tom, že s odstupom času sa vám každý film zdá krajší ako naozaj. Keby som si mal spraviť videotéku vskutku podľa seba, bolo by tam veľa spomalených záberov odstrelených komínov, alebo nasnímaných dohárajúcich vatier pri mojej chate. Rád sa totiž pozerám ako sa pahreby rúcajú a oheň len tak svetielkuje."
Osloviť ho dokáže aj výtvarné umenie. Má rád obrazy od svojho kamaráta Andreja Rudavského, ktorý žije v USA a veľmi sa mu páči Vlado Popovič. Zbožňuje venezuelského maliara Bottera, vyznavača žien kyprých tvarov. Úporne sa snaží porozumieť modernému umeniu, hoci je to preňho občas ťažké. Nazdáva sa však, že práve ono nás učí pochopiť všetko nové okolo nás. Ide ruka v ruke s pokrokom a dopĺňa naše nové názory.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
