krehkej žene sa skrýva obrovský dar ľudskosti a pokory voči umeniu starých majstrov. Netúži, aby sa o nej hovorilo, pretože ona len čistí nánosy vekov na dielach, ktoré vytvoril ktosi iný. Nebyť jej šikovnosti a vedomostí, nedostalo by sa oko súčasníka k obrazom histórie.
Reštaurátorskú prácu Márie Spoločníkovej na jedinečnom oltári v košickom Dóme sv. Alžbety zachytil v dokumentárnom filme Zrkadlenie času režisér Petr Ruttner a kameraman Andrej Barla.
Aký to bol pre vás, pre reštaurátorku pocit, keď o vašej robote spravili dokumentaristi film?
"Človek sa sám na seba díva a s troškou hrôzy konštatuje, že to vlastne nemalo byť takto. My nie sme zvedaví na to, ako vyzerá ten, kto to robí, ale na to, čo sa robí. A keď už nemôžeme vidieť, poznať, alebo nejakým spôsobom sa stretnúť so starými umelcami, tak by sme ich chceli vidieť vo farbách, líniách a v traktácii štetcov, ktoré oni naniesli. V tomto filme je, podľa môjho názoru, veľa portrétového z reštaurátora a to nie je podstatné. Nemalo by to byť až v takom rozsahu. Môže sa ukázať, ako vyzerala nejaká babka, ktorá na konci 20. storočia niečo robila, ale žeby to zaberalo taký veľký časový úsek, tým nie som veľmi nadšená. Bolo toľko krásnych záberov farebných obrazov z oltára Sv. Alžbety... Bolo by žúžo vidieť nádherné tváričky svätých, svätíc, madony, Alžbety. Sú to úžasné portréty. Neskutočne krásne bytosti, na ktoré sa môžeme dívať len so spadnutou bradou. Namiesto toho sa objaví vo veľkom a dlhom zábere reštaurátor."
Ste skromná, pretože vy ste na oltári zanechali ohromný kus roboty. Nebyť vás, nebol by film o oltári a ani samotný oltár by nebol taký krásny.
"Ale to zasa nie je moja zásluha. To je zásluha tých, ktorí nádherné plastiky a obrazy vytvorili. A to sú umelci zašlých čias, ktorí pracovali pre svoj vek. My ešte po 400, 500 rokoch môžeme obdivovať ich umenie. O to väčšia je úcta k ich dielu, ktoré pretrvalo veky. Myslím, že to s mojou skromnosťou nemá nič spoločného."
Neprekážali vám ľudia, ktorí sa okolo vás točili s kamerou a mikrofónom? Brali ste ich ako nutné zlo?
"Musím sa priznať, že mi to jedno nebolo, pretože ja pracujem celý život medzi štyrmi stenami. V úplnom uzavretí, tichosti, izolovaná od vonkajšieho sveta. Odrazu, keď sa okolo vás točí nielen kameraman, producent, ale aj osvetľovači, je človek vyvedený z konceptu. Niekedy som robila, čo by som inak nerobila, alebo som sa sústredila na taký úkon, ktorý nie je podstatný. Ale v danej chvíli to inak nešlo. Nebolo to pre mňa jednoduché. Nechcela som to. Veľmi dlho som bojovala, aby sa také niečo nerobilo."
Čo vás zlomilo?
"Toto sme vlastne začali robiť s mojím profesorom v roku 1951, keď bolo všetko zničené vojnou, ale vtedy neboli takéto vymoženosti. Vtedajší záznam sa kdesi stratil. To je škoda, pretože vtedy som mala 25 a teraz mám 75. Povedzte, nie je to hrôza, ak sa to, čo bolo súce na dívanie, stratilo a teraz sa tam objaví jedna babka? Vlastne prababička!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
