ponuku na rozhovor mladá Gelnicanka, ktorá napriek tomu vyjadreniu v zivote okúsila mnoho zaujímavého. Marta Bindasová (na snímke) sa do povedomia Spišiakov zapísala po prvý krát v roku 1999. Ako 17-rocná vyhrala sútaz o Miss Typ Nové Spišské hlasy. Potom ako jediná Spišiacka postúpila do celoslovenského finále Miss Typ Slovensko v Banskej Bystrici. Išlo o podujatie v rámci satelitného tenisového turnaja WTA Tenis Tour 99. Ako si spomína na sútaz a co zazila za dva roky po nej, napokon ochotne porozprávala.

Ako ste pochodili v banskobystrickom finále?

Finále Miss Typ uz nebolo sútazné. Bolo to len zoskupenie vítaziek zo všetkých zapojených médií na dobrocinnom vecierku. Kazdá z nás, bolo nás asi 25, mala pohár so svojím menom. Zúcastnení hostia z politiky a šoubiznisu si vybrali, ktoré dievca sa im najviac pácilo a do jej pohára vhodili urcitú sumu penazí. Všetky peniaze išli na charitatívne úcely. Kolko som zarobila neviem, sumy neboli zverejnené.

Ako si na to spomínate teraz, s odstupom casu?

Bola to zaujímavá skúsenost. V noci nás ucesali a do rána sme ani poriadne nespali, aby sme úces neznicili. Budícek bol ráno o šiestej, aby nás vizázistky stihli upravit. Potom nasledoval celodenný kolotoc príprav a za tým samotný vecer. Bol velmi namáhavý. Stáli sme vyše hodiny na jednom mieste ako figuríny s milým úsmevom na tvári . Teraz uz na to spomínam v dobrom.

Netrúfali ste si po tomto úspechu aj na dalšie sútaze krásy?

Ale coby nie. Moja mamka, ktorá mala na svedomí Miss Typ, ma prihlásila na Miss Slovensko. Nepochodila som, pretoze s mojou výškou 1,69 metra som sa im videla malá. Pravdu povediac, som celkom rada. Nechcem byt zaujímavá len tým, ze sa mám pácit.

Ktorým smerom sa uberal váš zivot potom? Nezlákal vás modeling?

To nie je práca pre mna. Po sútazi som zmaturovala a potom som sa uchádzala o štúdium na Právnickej fakulte v Košiciach. To mi nevyšlo. Kedze som nemala inú prácu, vlani v lete som sa podujala robit au-pair v Izraeli. Pôvodne to malo byt minimálne na pol roka, no dopadlo to celkom inak.

Co sa stalo?

Mala som pracovat pre jednu vraj milú, dobre spolocensky postavenú rodinku z Tel Avivu. Dostala som sa však k ludom, ktorí zijú v presvedcení, ze sú tu len na to, aby si zili a mínali peniaze. A velmi to dávajú najavo. Obaja manzelia boli Arabi, mali dvojrocné dievcatko a práve cakali druhé dieta. On bol právnik, ktorý akurát koncil s praxou a rozbiehal obchod s pocítacmi. Ona po niekolkých rokoch strávených v USA bola len doma. Poziadavky, ktoré na mna kládli, som zvládala jeden týzden. Potom som povedala dost.

V com spocívali vaše povinnosti?

Podla zmluvy som mala pracovat osem hodín denne a mojou hlavnou úlohou bolo starat sa o dieta a pomôct s domácimi prácami. V skutocnosti som však zacínala ráno o šiestej a koncila pred jedenástou. Pocas tých hodín som bola v jednom kolotoci. Okrem ustavicného upratovania ziadali, aj také veci, aby som dezinfekcným prostriedkom a zubnou kefkou drhla špáry medzi obkladackami v kúpelni. Domáca si potrpela na to, aby vankúše boli presne 20 centimetrov od nocného stolíka. Ich dvojrocné dieta malo 10 plastových fliaš na caj, 15 na mlieko a všetko som musela kazdý vecer vyvárat a dezinfikovat. Po týzdni som im povedala, ze koncím. Oni povedali zbal si veci a chod. Bola sobota a lietadlo mi letelo v pondelok. Vo vrecku som mala 50 dolárov a pred sebou dva dni v Tel Avive.:

Mladá, krásna dievcina sama v cudzej krajine to iste nemala lahké...

Podarilo sa mi to zvládnut. Najskôr som však zistila, akí vieme byt my, Slováci. Vedela som o jednej východniarke, ktorá uz dlhšie robí ouperku v Tel Avive. Telefonicky som ju poziadala o moznost dvakrát u nej prespat. Odmietla. Ona vraj nechce mat cudzích ludí v byte. Ja by som to takto nedokázala. Napokon som našla jednu mládeznícku ubytovnu. Bývajú tam zväcša mladí z rôznych kútov sveta, ktorí si nacierno zarábajú, alebo len tak naslepo cestujú. V tých podmienkach by som však nenechala ani svojho psa. V noci som spala na dokladoch, aby som o ne neprišla.

Aký bol návrat domov?

Najskôr to vyzeralo, ze sa domov tak skoro nedostanem. Pred odchodom k lietadlu som zistila, ze mám len osem šekelov a na autobus na letisko potrebujem devät. Vtedy mi pomohla jedna Slovenka z ubytovne. Ochotne mi dala chýbajúce peniaze. Posledný šok ma cakal na letisku pri cekine. Steward mi odrazu povedal, ze mám pockat, pretoze musí zistit, ci majú volné miesto, pretoze som neskoro nahlásila odchod. Trpla som, ale naštastie bolo volné posledné miesto.

Co plánujete teraz?

Cakám, ci mi vyjde jedna šanca na zamestnanie. Velmi by som ju chcela dostat. Ide o robotu, po akej túzim. Nebudem o nej však hovorit, aby som to nezakríkla.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.