rokoch ich manželské šťastie nenaplnilo toľko očakávané dieťa, začali sa jeden druhému odcudzovať. Občas po sebe pokrikovali, zazerali na seba, on zavše prichádzal domov opitý, ale aj Irena si niekedy hrkla. A pričasto sa spolu hádali...

Aj v ten večer, v ten osudný večer, bolo to hneď po Veľkej noci, sa medzi nimi strhla hádka. Miloš prišiel domov po troch dňoch a zrejme ani on sám nevedel, kde všade a s kým trávil sviatočné chvíle.

"Tak čo, už si doma, chrobáčik zlatý?! Po toľkých dňoch?! Vari sa ti len nezachcelo teplého rodinného hniezdečka? Nuž, vonku je chladno, istotne potrebuješ teplo rodinného krbu!" V Ireninom hlase bola len samá irónia a výsmech. Slová, ktoré si vypočul, sa mu hlboko vrývali do mozgu ako ostrá žiletka. Dráždili ho a provokovali... Avšak v záujme objektívnej pravdy treba uviesť, že ani on nezostal svojej ženuške nič dlžný: "Keby si sa nebola v mladosti toľko kurvila a nemala za sebou toľko interrupcií, možno sme mohli mať dieťa. Sľubovala si mi, že sa vyliečiš a že časom... Ale ako vidím, s inými si si užívala a ja mám teraz na to všetko doplácať?! Prečo nemáme deti, há?!"

Vzájomné vyhadzovanie si všeličoho nepríjemného na oči sa stupňovalo, až sa dostal k slovu ostrý nôž, ktorý ležal na vrchu pootvorenej zásuvky kuchynskej linky. Pôvodne mal slúžiť na čistenie zemiakov na večeru...

KOPALI JEJ DO BRUCHA

Hádka, ktorá nebezpečne naberala na obrátkach, napokon skončila tak, že skrvavený Miloš spadol na zem. Keď došla sanitka, nebolo mu už pomoci... Irena, ktorá bola sama dosť silno poranená (na rukách), skončila vo vyšetrovacej väzbe a ako neskôr vyplynulo z výsledkov vyšetrovania, "po predchádzajúcej hádke s úmyslom usmrtiť zaútočila na svojho manžela tak, že mu po celom tele zasadila sedem bodných a bodnorezných rán nožom s čepeľou dlhou 13 a pol centimetra."

Prokurátor ju obžaloval z trestného činu vraždy, pretože "iného úmyselne usmrtila" a tak predstúpila pred súd. "Necítim sa byť vinná z vraždy. Svojho manžela som zabila, ale nie úmyselne, lež pri hádke v kuchyni, keď sme sa spolu hádali a naťahovali o nôž. Ľutujem všetko, čo som urobila, viem, že Milošovi to už život nevráti, ale ja som ho nechcela usmrtiť. Stalo sa to náhodou," povedala hneď v úvode pojednávania. Po nej sa dostali k slovu súdni znalci, ktorí podrobne objasnili príčinu smrti nebohého i mechanizmus vzniku jednotlivých zranení, a pred súdom defilovalo i viacero svedkov: sanitkár a lekár, ktorí došli na miesto činu, muži zákona, susedia, Milošovi rodičia...

Irena v záverečnej reči zopakovala, že svojho manžela nechcela zabiť, lebo aj keď boli medzi nimi spory vyplývajúce z toho, že nemohli mať deti, nemala dôvod na taký hrozný čin... "Celé sa to zomlelo tak rýchlo a nečakane. Pohádali sme sa..." Ako ďalej uviedla, ani sama nevie, kto prvý siahol po tom noži. Naťahovali sa oň, vzájomne sa urážali, sácali sa do seba. Vtedy k tomu došlo... "Počas celého pojednávania viackrát zaznelo, že som chcela svojho manžela úmyselne usmrtiť a že som sa mu už predtým viackrát vyhrážala zavraždením. Ba odznelo tu aj to, že som sa k tomu počas vyšetrovania priznala. Ale nič z toho nie je pravda! Svojho manžela som nechcela usmrtiť a priznala som sa len preto, že som bola k tomu vyšetrovateľmi v uniformách i kriminalistami v civile fyzicky i psychicky donucovaná... Týrali ma, bili, kopali mi do brucha, ponižovali ma, zošmiešňovali ma, keď som plakala od bolesti a od strachu a keď mi z rozbitých úst tiekla krv... Jeden z kriminalistov, taký silný chlap pri sebe, mi vykrúcal obidve ruky a kričal, že jemu je to jedno, čo mi urobí, keď sa hneď nepriznám, že som chcela manžela úmyselne zavraždiť, lebo on potrebuje prípad uzavrieť..."

Na margo svedkov, ktorí údajne počuli, ako sa predtým vyhrážala svojmu manželovi usmrtením, obžalovaná povedala: "Vyšetrovatelia chodili po dedine a prehovárali ľudí, aby vypovedali, že počuli, ako som sa Milošovi vyhrážala... Kto nechcel, toho nútili! Nášho suseda Milana G. pár dní predtým chytili opitého na aute, viem, že mu potom sľúbili, že z toho nič nebude mať a vrátia mu vodičák, keď bude vypovedať tak, ako sa to im hodí! Dopočula som sa, že už opäť jazdí autom. Neviem, či by súd mal veriť takým svedkom."

Prokurátor na to iba sklonil hlavu a pre istotu sa uprene zahľadel do svojich papierov, predseda senátu sa zasa nepríjemne zavrtel na stoličke a prísne povedal: "Obžalovaná, bolo vám udelené právo záverečnej reči, hovorte k veci a nehodnoťte prácu bezpečnostných orgánov! Ak už teda nemáte k veci čo povedať..."

"Ale mám! Chcem dodať, že ja som svojho manžela nechcela zabiť, došlo k tomu pri vzájomnej potýčke. To, čo sa stalo, ľutujem, ale ja som ozaj..."

PREHOVORILI POCHYBNÍ SVEDKOVIA

Súd celú kauzu uzavrel tak, že Irenu uznal vinnou z trestného činu vraždy a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu na jej dovtedajšiu bezúhonnosť, ale i na to, že čin spáchala pomerne brutálnym spôsobom (sedem bodných a bodnorezných rán) jej uložil trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine.

"Na to, že sa obžalovaná mala poškodenému vopred viackrát vyhrážať fyzickou likvidáciou, ako je uvedené v obžalobe, súd ako na dôkaz neprihliadol. Výpovede svedkov, ktorí uviedli, že z úst obžalovanej údajne mali počuť takéto vyhrážky, súd vôbec nebral do úvahy. Boli spochybnené na pojednávaní... Aj keď obžalovaná, ako sama tvrdí, údajne bola počas výsluchov zo strany vyšetrovacích orgánov donucovaná k priznaniu bitím a týraním, súd prihliadol jedine na objektívne dôkazy a o vine obžalovanej nemá pochybnosti," predniesol v odôvodnení rozsudku predseda senátu. Ako ďalej uviedol, jedným z kľúčových momentov bol "väčší počet bodných a bodnorezných rán, a to aj na chrbte poškodeného. Svedčia o tom, že obžalovaná na neho útočila aj v čase, keď sa už nebránil a inštinktívne sa snažil ujsť... To, že mu zasadila rany odzadu, jednoznačne svedčí o tom, že svoj čin chcela dokonať, že chcela poškodeného usmrtiť! Toto súd pri svojom rozhodovaní o vine považoval za objektívny a nespochybniteľný fakt. Zdôrazňujem: nespochybniteľný!"

NAMIESTO POINTY

Irena podala proti rozsudku odvolanie argumentujúc tým, že svojho manžela nechcela usmrtiť, ale "k činu došlo pri vzájomnom sácaní sa do seba a naťahovaní sa o nôž." Preto navrhla rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a svoj skutok kvalifikovať nie ako vraždu, ale ako neúmyselné ublíženie na zdraví s následkom smrti. Ale na Najvyššom súde Slovenskej socialistickej republiky neuspela. Hoci ani odvolací súd nevzal do úvahy jej opakované "priznanie sa k vražde" v priebehu vyšetrovania, nemohol nevidieť, že rany ostrým nožom zasadila svojmu manželovi aj vtedy, keď už ranený utekal z miesta činu a nebránil sa, čo "jednoznačne hovorí o tom, že ho chcela usmrtiť". A tak súd odvolanie zamietol. Po odpykaní si takmer celého trestu protagonistku príbehu koncom osemdesiatych rokov pustili na slobodu.

Doráňaná, zničená a úplne zlomená Irena, rodáčka zo severovýchodného cípu Slovenska, si už nikdy nenašla miesto v normálnom živote. Potuľovala sa, pila, istý čas vraj žila kdesi medzi bratislavskými bezdomovcami a pokiaľ som dobre informovaný, dnes už nie je medzi živými...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.