obľubu diváctva svojou bezprostrednosťou a pohotovosťou a takmer dali zabudnúť na svojho hviezdneho predchodcu Petra Breinera. Krikľúnskejšieho z dvojice, huslistu Roba Puškára, sme odchytili počas jeho nedávnej návštevy východu republiky.

Predstavte sa našim čitateľom.

- Róbert Puškár, bývalý koncertný majster operety Novej scény v Bratislave a teraz člen dua Páni bratia. V zahraničí vystupujeme pod názvom Pressburger duo. Hrám na Novej scéne v muzikál Beatles. Som primášom kapely Zlatá hudba. Upravujem hudbu pre detské súbory, hlavne pre Prvosienku, kde tancujú a spievajú moje tri dcéry. Tri dcéry mám z prvého manželstva, som druhýkrát ženatý, teraz mám manželku tanečnicu zo Sľuku, spoznali sme sa na zájazde v Japonsku, aj keď sa poznáme už zo študentských čias.

O čo ste v živote museli najviac zabojovať?

- Keď som sa z konzervatória nemohol dostať na vysokú školu študovať hudbu. Nepoznal som, čo je to korupcia - prišiel som naivný zo stredného Slovenska, že to ide normálne a nešlo to. Neboli mi nič platné úspechy, napríklad víťazstvo v celoslovenskej súťaži konzervatórií.

Dali ste úplatok?

- Nie, (smiech) až na veľké urgencie mojich profesorov, na tretie alebo ktoré odvolanie som sa dostal na vysokú školu, aby som robil muziku, ktorá mi je životom a hobby zároveň. Študoval som husle, takže všetky ostatné nástroje sú vlastne len mojim druhým nástrojom.

Ktorý bol taký najzvláštnejší?

- Asi panová píšťala, na ktorej hrávam počas večerov Milana Markoviča. Je na nej iný princíp hrania ako na píšťalkách. Kolega si strašne veľa vytrpel, kým som ju zvládol.

Iné aktivity?

- Rád športujem, aj keď to nie je často. Lyžujem, plávam, občas hrávam pingpong. Zapáčil sa mi squash a v lete sa chodím na Kolibu korčuľovať.

Dobre tancujete...

- Keby som nebol robil muziku, tak tancujem. Prešiel som mnohými súbormi, ale nie ako tanečník. Mal som záujem aj o štandardné tance. Dokonca som ich aj so sestrou robil, ale teraz ma baví a živí muzika.

Mali ste niekedy pocit, že pri vás stál anjel strážny?

- Raz som havaroval v Rakúsku po dvojtýždňovej šnúre. Vyčerpaný som zaspal podvečer za horúceho slnka v júli o pol šiestej v Rakúsku v dedine v 60-kilometrovej rýchlosti. Celé auto bolo na maderu, ale mne sa nič nestalo. Airbag ma zobudil. To bolo v deň mojich narodenín a hovoril som si, že som sa druhýkrát narodil. To som mal 35. Teraz mám podstatne viac. O rok oslávim štyridsiatku.

Ste duchom mladý?

- Určite, určite. Dokonca sa ani necítim na tú štyridsiatku. Vtedy pri havárii som hovoril - no 3. júla som sa narodil. Keď som to hovoril pred tým policajtom, tak on na to áno, papiere máte v poriadku. Vravím, ja som sa teraz druhýkrát narodil...

Stratili ste niečo v živote?

- Bolo to minulý rok v septembri, keď zomrel môj otec vo veku 66 rokov. Vtedy som konečne chcel byť k našim bližšie. Stále som totiž v Bratislave a mám málo času chodiť domov. Možno zomrel aj zo šťastia, lebo som ho zobral do Rakúska a videl tam, ako sa o nás starajú, čo tam znamenáme. Videl, že nás úprimne obdivujú a že sme tam niečim. Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom. Zožali sme popularitu až u pána Markoviča pred televíznou obrazovkou, ale my sme hrali už strašne dávno.

Čo to obnáša, byť virtuózom, ako sa to nám laikom môže zdať?

- Ja by som sa nepovažoval za virtuóza. Tým je niekto, myslím si, trošku technickejší ako ja. Samozrejme, je to len drina, cvičenie a k tomu ešte talent, ktorý je len pomôckou k ľahšiemu zdolávaniu prekážok.

Ale komická poloha sa naučiť nedá...

- Tú mám asi po otcovi, ktorý bol rodený zabávač. Chodieval na svadby robiť starejšieho a hrával amatérsky divadlo. A asi aj drobný exhibicionizmus mám po ňom. Ale iba v tej správnej miere, keď ľudí bavíte, a kým to nie je násilné.

Čo vás priviedlo do politického kabaretu? Zaujímate sa o politiku?

- Samozrejme že sa zaujímam o politiku, ale nie som jej sledovateľ, skôr opisovateľ prostredníctvom hudby. Tvoríme ju s Petrom (Niňajom) na texty Jána Štrasera. Podľa slov vyberáme typ hudby, vytvárame melódie. Kombinujeme to aj s ľudovkou, požičiame si motívy. Keď vieme, že sa text týka Prešova, tak hodíme šarišskú krúcenú.

Váš repertoár?

- Môžem povedať že je veľmi široký.

A nezahrali ste si?

- Teraz ma nenapadne, ale snažím sa, väčšinou tie sny ktoré mám, sa snažím napĺňať. Zatiaľ sa mi to väčšinou darí. Číňania hovoria, dávaj si pozor, čo si zaželáš, lebo sa to môže splniť. Tak si dávam a väčšinou si želám pozitívne veci. To je ten motor, že sa snažím naplniť svoje sny.

Aké sú?

- Určite sa dostanem ešte do Austrálie, lebo tam by som sa chcel ísť pozrieť, do Južnej Ameriky, pretože ostatné kontinenty som už viac-menej prešiel. Z nástrojov neviem. Je pravda, že nehrám na plátkových nástrojoch, ako je klarinet a saxofón a možno by som to chcel aj raz vyskúšať.

Autor: Peter DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.