kmene a medzi nimi aj malý kmeň - Ruthenovia - sa presunuli z Pyrenejského polostrova až do východných Karpát. V ich východných častiach si postupne vybudovali svoju pastiersku ríšu. Ich ľudia sa začali obliekať do nádherných odevov z kože a ovčej vlny. Postupne prijímali kresťanstvo - východný obrad a neskoršie grécko-katolícku vieru. Už v 15. a potom v 16. storočí sa z východných Karpát mnohí začali sťahovať opäť na západ. Mnohí z nich ako Rusíni sa po hrebeňoch hôr postupne dostali aj na územie dnešného Slovenska. Usadzovali sa v Šariši v pohorí Čergov, okolo Braniska, Levočských vrchov, ale aj pod Slanskými kopcami. Tam začali obrábať horské pozemky. Venovali sa ovčiarstvu a chovu dobytka. Stali sa slobodnými, alebo poddanými sedliakmi, ale mnohí aj ako želiari na zemianskych majeroch. Niektoré usadlosti v pohorí Braniska a Levočských vrchov sa stali čisto rusínske, alebo s prevahou Rusínov, inde boli Rusíni v menšine. K takýmto obciam, kde prevažovalo rusínske obyvateľstvo zo strany Šariša bol Lačnov, Renčišov a iné obce.
Uhorsko sa už niekoľko storočí zmietalo v zložitých hospodárskych, sociálnych a politických problémoch. V 15. storočí mu robili starosti nájazdy českých husitských spanilých jázd a potom bratríci pod vedením J. Jiskru. Tie ovládali dôležité centrá na Šarišskom a Spišskom hradnom panstve. Už vtedy sa na zbojnícke chodníčky vydal istý zbojník Poboda v roku 1451 a neskoršie aj bratrícky kapitán Timko (1460). Z uvedeného obdobia sa zachoval list zbojníkov mestu Bardejovu z roku 1493: "Vy zli a nespravodlivi Bardiovci, vy ste našich bratov dali zvešať - ludi dobrých a nevinných jako mordare necnotlivi, ktori ani vám, ani žadnomu nič neboli vinni....." Tot list pisan z hor dzen sveteho Jakuba.... Vasko nevinny. Krov nevinna. Timko nevinny."
s nástupom 16. storočia sa začala rozvíjať furmanská doprava a tovarová výroba. Od Lipoviec cez Lačnov prechádzala obchodná cesta na Spiš, na trhy do Levoče, Kežmarku, Nižného Slavkova, Lipan a Sabinova a späť ku Prešovu. Reformácia, protireformácia a stavovské sprisahania mali za následok zhoršenie sociálnych pomerov obyvateľov Spiša a Šariša. Vo veľkej miere boli postihnuté aj skupiny občanov rusínskej komunity, žijúcich v usadlostiach v oblasti Braniska a Levočských vrchov. Niektorí z nich sa rozhodli si svoje ťažké sociálne pomery riešiť svojsky. Dali sa na zbojnícke chodníčky a začali okrádať bohatých obchodníkov, zemanov, sedliakov prechádzajúcich po cestách Braniska v oblasti Smrekovice a Levočských vrchov. Zobrali vec spravodlivosti do svojich rúk.
Jedna takáto zbojnícka družina sa vytvorila a zbíjala na Branisku už v roku 1654 a viedol ju príslušník rusínskej skupiny obyvateľstva Janko Paholko. Členmi družiny boli aj ďalší Rusíni - istý Bajus a Havran. Skupina sa dobre ukrývala v hlbokých a hustých lesoch Braniska v Škriatkovej doline, ktorá sa nachádza medzi najvyšším vrchom Smrekovicou (1200 m) a Magurou. To bol aj dôvod pre cisárske vojsko a drábov zo Šarišskej stolice v pohnutom období protireformácie, že prechádzali po okolitých usadlostiach a prečesávali husté lesy Braniska. Hľadali zbehov, ktorí stáli na strane reformácie a tam sa ukrývali, ale aj zbojnícke družiny, ktoré na okolí v tomto období operovali. Nezachovali sa podrobnejšie dôkazy o tom, čo sa s družinou stalo. Tvrdé postihy zasiahli účastníkov reformácie a tie najsmutnejšie boli zaznamenané po známom Caraffovom súde, čo vošlo do histórie ako "Prešovské krvavé jatky v roku 1687". Vtedajšia vládna moc nebola zhovievavá ani voči zbojníkom.
Predsa sa dodnes zachovali aspoň niektoré autentické dôkazy o živote ľudí v tejto dobe a o počínaniach zbojníckych družín a medzi nimi aj o družine Janka Paholka. K tejto udalosti sa začalo pridávať, alebo aj uberať, čo sa v skutočnosti odohrávalo a tak dochádza ku povesti o zbojníkoch na Branisku a v Levočských vrchoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
