sezónu premaródila kvôli nešťastnému zraneniu kolena, na ktorom jej museli spraviť plastiku krížneho väzu. Po deväťmesačnej pauze sa však dočkala návratu na palubovku a práve tento comeback bol ústrednou témou nášho rozhovoru.

V štvrtom semifinálovom stretnutí proti Nitre ste absolvovali tohtosezónnu premiéru. Ako sa vám pozdávala?

Najviac ma mrzí, že sme tento zápas prehrali a zákonite vypadli z play-off. Mne osobne sa nehralo zle, nastúpila som však len na posledných desať minút, takže je ťažké čosi hodnotiť.

Bola Nitra ozaj taká dobrá? Nedalo sa cez ňu pri troške šťastia prejsť?

Veruže dalo, dievčatá nezahrali to, na čo majú a určite mohli Nitru poraziť. Z našej strany mi chýbalo viac kolektívneho ducha, pretože nemôžem povedať, že by dievčatá nechceli vyhrať, ale predsa len, keby viac bojovali, mohli sme sa teraz pripravovať na finále.

Vaša premiéra mala teda príchuť blenu, ste sklamaná?

Som, ako napokon všetci, veď aj vedenie nám to dalo pocítiť. Nechápalo, prečo taký kvalitný káder musí bojovať iba o tretie miesto. Na každom poste máme súčasnú, bývalú alebo juniorskú reprezentantku, no naše výkony tomu príliš nezodpovedajú.

V akom stave je vaše koleno?

Chválabohu, zatiaľ je v poriadku. Pri pohyboch nepociťujem vážnejšie ťažkosti, takže som fit. Touto cestou by som sa chcela poďakovať MUDr. Kuchtovi z Rimavskej Soboty, vďaka ktorému môžem opäť hrávať.

Vydrží vám do budúcej soboty, keď prídete do Michaloviec s Interom bojovať o bronzové medaily?

Pevne v to dúfam. Nechcela by som totiž znovu prežívať tie pocity, keď som sa len nezainteresovane dívala na dianie a nemohla sa doň zapojiť. Verte, každý športovec vám potvrdí, že najväčším trestom preňho je sledovať zápas z tribúny. Ja som síce kontakt s dievčatami nestratila, lebo som počas tej dlhej pauzy zastávala funkciu vedúcej družstva, no na palubovke je to predsa iné.

Veru je, zdá sa, že by ste mali po zranení Lucie Uhrákovej a kolísavej forme Andrey Hundákovej dostať viac príležitostí, však?

Možno, ale Lucia už aj tak v poslednej dobe viac hrávala na strednej spojke a mala by nastúpiť. Dúfam však, že tréner vyskúša aj mňa, chcela by som si totiž v Michalovciach zahrať.

Všetko je však na Dušanovi Danišovi. Ako prijal váš návrat?

Vcelku normálne. Mojou prvoradou úlohou je získavať jeho dôveru, pretože po takej dlhej pauze ešte nemám príliš veľa natrénované. Sám mi povedal, že som možno lepšia, než niektoré baby, ale chýba ma zápasová i tréningová prax. V tomto smere ho chápem a s jeho rozhodnutím sa plne stotožňujem.

Nie je to menší paradox, že prakticky prvú vážnejšiu previerku absolvujete na domácej michalovskej palubovke?

Tak to teda je, ale pre mňa to bude iste zaujímavejšie. Neviem, či aj pre ostatné, ale ja budem mať iste motiváciu navyše.

Aká nálada vládne momentálne na Pasienkoch?

Bojová, chceme získať bronzové medaily a sme odhodlané spraviť pre to všetko. Spočiatku sme síce mali hlavy v smútku, ale už je to v poriadku.

Čo vaša budúcnosť? Najmä ak si vezmeme do úvahy, že s hádzanou na Pasienkoch sa spomína všeličo.

S Interom mám platnú zmluvu do konca tohto ročníka. Mám ponuku aj z Interu, ale momentálne mi moju myseľ najviac zamestnáva ukončenie školy. No iste ani otázku mojej hádzanárskej budúcnosti nehádžem za chrbát. Vedeniu sa nepáči postavenie družstva, lebo ako som už spomínala, naše výsledky nie sú adekvátne vytvoreným podmienkam. Podľa mňa to však nebude až také zlé.

Michalovce vás neoslovili? Nechceli by ste sa vrátiť?

Nie, zatiaľ sa tak nestalo. V súčasnosti neviem presne sformulovať odpoveď na druhú otázku, lebo o tom je ešte zavčasu hovoriť. V podstate, štátnice ma čakajú až v októbri, takže s mojim prípadným návratom by to nebolo ľahké. Nemám presne vyhranené idem nejdem, ale záleží, kto s akou ponukou príde.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.