Praha/Košice - Pri návšteve 11. Festivalu spisovateľov Praha 2001 ma v tlačovom stredisku oslovil okuliarnatý pán.
- Vy ste z Košíc?
- Uhm.
- Novinár?
- Uhm.
- Viete, mám taký problém. Volám sa Daniel Dobiáš, som hudobník a majiteľ umeleckej agentúry.
- No a?
- Mal som v Košiciach do činenia so šéfom M-klubu na Moldavskej ulici 37 pánom Gabrielom Horalom.
- Chcete sa mu poďakovať za tradičnú košickú pohostinnosť?
- Naopak.
- Čiže?
- Vystúpili sme u vás 11 ráz s protidrogovým programom 'Nefetuj a píš'. V klube na Moldavskej, vo filharmónii, v Jumbo Centre. 7. a 8. júna ako aj 2. a 3. novembra roku 2000. S Janom Vodňanským, vyliečenou narkomankou Věrou Hudiovou, ba aj s vašou zaskakujúcou protidrogovou odborníčkou.
- Chvályhodné. A čo?
- Viete, ale on nám ako organizátor dodnes nezaplatil.
- Prosím?
- Vybral peniaze od detí, vždy išlo najmenej o 500-700 divákov. Svedkami sú nielen školy a zmluvy s prenájmami sál, lež aj novinové články. Povedzme v Korzári.
- Aha. A o akú sumu ide?
- Honoráre a cestovné činia 52 000 Sk.
- Slušné. Nie ste však hlupáci, keď po nezaplatení ste sa na Slovensko trepali ešte aj druhý raz?
- Verili sme človeku. Po prvom raze sľuboval peniaze po návrate. Potom hovoril o konci roku, kedy vypláca každý. Nato tvrdil, že mu odstavili konto a hneď že už-už do 31. marca 2001 dostane naisto 150 000 Sk.
- Prečo sa neobrátite na súd?
- Medzinárodný konflikt tohto druhu je taký zanedbateľný, že právnici by zhltli viac než je celková suma.
- A čo teda odo mňa chcete? Ja nie som výpalník. Iba novinár. A v demokratických Košiciach si môžete písať čo chcete, život si ide ďalej svojou postsocialistickou cestou.
- Pozrite sa, tú feťáčku sme vyplatili zo svojho, lebo ide o samoživiteľku dvoch detí, závislú na zárobkoch a nechceli sme ju poslať nazad. Na vašu slovenskú odborníčku sme, žiaľ, už peniaze nemali. Po tom všetkom nechceme peniaze za honoráre. Darujeme ich školám a na protidrogovú prevenciu. Patria nám však aspoň peniaze, ktoré sme do toho vrazili - čiže cestovné a čas. Predovšetkým nám však ide o morálne zásady. Takéto praktiky nebudujú dôveru v úroveň usporiadateľov na Slovensku.
Priestor sme dali aj druhej strane.
Pán Horal, poľavili ste s podujatiami, čo sa deje?
- No, ja som subjekt pôsobiaci na súkromnej báze. Od nikoho nedostanem ani korunu. Ani od štátnej správy, ani od samosprávy, či od akejkoľvek organizácie. To znamená, že som už ukončil obdobie, kedy som robil osvetu pre mesto a pripravoval šesť podujatí do mesiaca. Všetci vraveli: úžasné, aké je to dobré. Ale nebolo toho, kto by to zaplatil a ja musím zohľadniť hľadisko, ktoré je prirodzené a kruté - musím prežiť. Čiže nemôžem dotovať štát z vlastného vrecka, pretože na to jednoducho nemám.
Týka sa to aj zahraničných hostí?
- Každého. Jedno či je zahraničný, alebo domáci. Ale to neznamená, že by to nejakým zásadným spôsobom dotklo kvality. Každý mesiac máme aspoň dve veci, ktoré sú slušné. Niekedy aj tri, nejde o nejaký zásadný obrat.
Ako je to s vystúpeniami pána Vodňanského a Dobiáša? Bolo ich jedenásť a pokiaľ viem, dlžíte im ešte stále 52-tisíc korún slovenských. Vstupné ste vyzbierali, nie?
- Tak to je pravý dôvod vašich otázok!
Samozrejme.
- Cena síce nie je presná, ale napokon podstata je správna. Len neviem, prečo by som ... Takto: pána Vodňanského sa to netýka, to je umelec, je to záležitosť agentúry pána Dobiáša a moja. Tým som to vlastne povedal, Dobiáša a moja.
Čo tým chcete povedať?
- Že vás sa to netýka.
Nie?
- Nevidím dôvod, že by ste mi mali vstupovať do svedomia. Možno o tom nezáväzne hovoriť, ale mám pocit, že ste to mysleli inak.
Uverejníme to tak, ako to poviete.
- Uverejnite, čo chcete, od tejto chvíle vám nepoviem nič. Majte sa!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
