týždeň tektonických otrasov "vpravo". Zem sa zachvela ešte raz a najsilnejšie - prestupové lístky do SDKÚ podpísal Ivan Mikloš.
Transfer najvýraznejšej postavy slovenskej pravice do premiérovej strany sa spoľahlivo očakával. Mikloš sa naozaj, ako sám zdôraznil, nerozhodoval medzi SDKÚ a inou stranou, ale medzi tým, či zostane v politike, alebo z nej odíde. On by sa najradšej neviazal ani teraz, bolo mu však asi naznačené, že ak svojím angažmá nepomôže SDKÚ, nemôže už rátať s pozvánkou do exekutívy tak ako naposledy - teda z mimostraníckej pozície (nebol členom SDK, nemá záujem sedieť v parlamente).
Oblúk, ktorý Ivan Mikloš opísal, je dosť krkolomný; ešte v júni vstup do SDKÚ principiálne vylučoval, neskôr zmiernil k známemu "nie, ale nikdy nehovor nikdy", veľa naznačil vystúpením z DS v novembri a karty vysvietil pred Veľkou nocou. Dráhu jeho osobnej konverzie lemovali politické postoje, čím ďalej menej vyhrotené a zásadové (línia DS) a stále väčšmi hmlisté a "prokompromisné" (línia SDKÚ). Krok to bol očakávaný aj preto, lebo je logický; pred neistou politickou budúcnosťou lídra malej strany zvolil istotu "stredne veľkej" SDKÚ, ktorá - ak motyka vystrelí - ešte môže miešať karty pri povolebnom stole.
Tento transfer je veľkým úspechom premiéra, ktorý na dlho nerozhodného a váhajúceho Mikloša vyvinul značný tlak. Mal prečo - ide o politika s najvyššou prestížou v koaličnom priestore, o čom zreteľne vypovedajú aj prieskumy verejnej mienky (jediný so stabilne kladným saldom pozitívnych a negatívnych preferencií). Dzurinda sa vtipom akvizície ani netajil - očakáva vyššie preferencie, keďže "váha, vážnosť a echo SDKÚ nepochybne porastú". Tu sa však už možno ukrýva prvý omyl kalkulácie; nie všetci lídri hitparád obľúbenosti rovnocenne bodujú aj ako lídri partajní. Po príklady stačí pozrieť k susedom do ČR; Jiří Dienstbier pred voľbami °92 prekonával v popularite ešte aj vtedy kulminujúceho Havla, "jeho" OH sa však do parlamentu nedostalo. Neskôr bil podobný nesúlad do očí aj u ďalšieho miláčika všetkých vekových i profesných skupín, Vladimíra Dlouhého.
Mikloš i SDKÚ sa zachovali "pragmaticky", pričom sa tento výraz nemusí prekladať iba v pejoratívnom význame slova. Politika je skrátka aj o kľukatých cestách, keďže k dobrým veciam a odvážnym vízíám nevedú vždy iba rovné štreky. Zvlášť nie na Slovensku. Je iste legitímna otázka, k čomu bude krajine po voľbách DS, nabitá reformným potenciálom, ale s dvomi percentami preferencií (nehľadiac na rozvrat, ktorý tam panuje).
Morálny problém je však predsa evidentný; azda jedinú stranu, v ktorej osobné a iné partikulárne motivácie nemali navrch nad politickými obsahmi, deštruovali v prvom rade práve Dzurinda s Miklošom. Premiér tým, že vierolomne rozkopal predvolebné dohody vytvorením vlastnej strany, ktorá navyše odmieta najprirodzenejšiu spojeneckú kontrukciu, akú politika pozná - koalíciu. Mikloš sa zase pričinil spôsobom, akým z DS odišiel; jeho tresnutie dverami rozpútalo vnútrostranícku vojnu, na konci ktorej je zatiaľ odchod Zajaca z parlamentu a za chvíľu pribudnú aj odchody štyroch poslancov z DS. Navyše, Mikloš temer rok vodil "kaníkovské" krídlo za nos, že MOŽNO bude kandidovať na predsedu. Toto bolo generátorom konfliktov medzi Kaníkom a "langošovcami", ktorých neprekonateľná averzia k dnešnému predsedovi DS klíčila práve zo zistenia, že pracoval v regiónoch ako baranidlo pre Mikloša. Toho Mikloša, ktorý nič takého nepotreboval, kedže po prvé kandidovať nechcel, a keby aj kandidoval, tak by nad kýmkoľvek hladko vyhral.
Ivan Mikloš je pre SDKÚ až taký cenný, že ako veno dostane aj vlastnú platformu - konzervatívnu. Je však omylom hľadať za tým ideologické motívy, aj keď manéver vyzerá autenticky: Mikloš je veľmi málo liberál, a ešte menej kresťanský demokrat v ortodoxnom význame slova (to sú už existujúce platformy SDKÚ). Podstata je však v inom: Prominentný novoprišelec nemá, okrem samotného Dzurindu, v SDKÚ žiadne mocenské zázemie. V ktorejkoľvek zo zakladajúcich platforiem by bol ako prst opustený a napriek pozíciám, ktoré okamžite získal (Výkonný výbor, prezídium), by nepresadil nič. Tretia platforma vzniká v SDKÚ proste preto, aby Mikloš dostal priestor formovať vlastné mocenské pozadie. Samozrejme, s vnútrostraníckym zdôvodnením, že ide o chlievik pre utečencov z DS, ktorí by sa teraz do SDKÚ mali hrnúť. A ktorí - taká je pravda - z duše pohŕdajú bývalými mečiarovcami, čo je liberálna platforma, a nemenej je im proti srsti aj protiľahlý tábor okolo Ivana Šimka.
Uvidíme, ako "tretia cesta" v SDKÚ zafunguje. Fakt je ten, že "exmečiarovcami" donedávna nepohŕdal nikto väčšmi, ako Ivan Mikloš. Bejvávalo. Čo už pre dobro vlasti jeden pravoverný konzervatívec neurobí?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
