mu údajne ponúkol tri milióny korún, ak zariadi, aby prešovská SAD nepredala štátny pozemok záujemcovi priamo, ale využila „služby" sprostredkovateľa. Minister Macejko tento pokus o skorumpovanie ústavného činiteľa polícii neoznámil. Vraj preto nie, lebo nepozná meno osoby, ktorá mu ponúkla peniaze, nemá na to dôkazy a ani svedkov. Zvláštne je, že mu dôkazy a svedkovia nechýbali, keď o ponúknutom úplatku hovoril do kamier a mikrofónov. Orgánom činným v trestnom konaní tým umožnil, aby sa činili aj bez jeho trestného oznámenia. Čo je veľmi dobre, lebo tento prípad si naozaj zaslúži dôkladné objasnenie.
Bez ohľadu na to, aké budú výsledky vyšetrovania, už teraz možno povedať, že sa Jozef Macejko ako člen dnešnej vládnej elity nezachoval príkladne. Jeho konanie nemôže slúžiť ako vzor hodný nasledovania. Neurobil totiž nič preto, aby polícii pomohol odhaliť človeka korumpujúceho ústavných činiteľov. Pritom aspoň jeden správny príklad si mohol pamätať ešte z čias federácie.
V auguste 1991 vtedajší riaditeľ pražskej Agrobanky ponúkol českému premiérovi Pithartovi milión Kčs, ak zabezpečí, aby banka dostala budovu bývalého obvodného výboru KSČ. Pithart okamžite všetko oznámil polícii a na jej požiadanie s ňou spolupracoval tak, že nahral usvedčujúce rozhovory s úplatkárom, takže orgány činné v trestnom konaní získali potrebné dôkazy i svedkov, aby mohli konkrétneho páchateľa zadržať, usvedčiť a odovzdať súdu. Petr Pithart tým dal návod, ako má postupovať ústavný činiteľ, ak sa ho niekto pokúsi korumpovať. Jozef Macejko v porovnaní s ním zas poskytol ukážku, ako by sa člen vlády správať nemal. Treba povedať, že minister dopravy ju poskytol viackrát a pri rôznych príležitostiach.
Minister pána premiéra
Absolvent Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave Jozef Macejko nemá príliš vzrušujúci profesijný životopis. Od roku 1982 až do novembra 1998 totiž pracoval v jednom jedinom podniku. V košických Cestných stavbách. Za dlhých šestnásť rokov tam bol postupne dispečerom závodu, vedúcim oddelenia dopravy a stavebných mechanizmov, vedúcim technickej prípravy výroby. Jeho podniková kariéra dospela k svojmu vrcholu v roku 1990, keď sa stal podpredsedom predstavenstva a riaditeľom Cestných stavieb.
Macejko bol členom KDH, ale nie veľmi nápadným. Oveľa výraznejšie ako on sa politicky angažovala jeho manželka, ktorá vo volebnej kampani roku 1998 urobila v Prešovskom kraji veľa pre úspech SDK a najmä jej lídra Dzurindu. V novembri 1998 bol Jozef Macejko poverený vedením Slovenskej správy ciest.
Keď v auguste 1999 musel svoj post vo vláde opustiť Gabriel Palacka, premiér Dzurinda na jeho miesto navrhol práve Macejku, čo zdôvodnil tým, že ho odporučil Zväz dopravy pri KDH. Spôsob, akým predseda SDK dosadil na čelo rezortu, ktorý podľa tichej dohody patril KDH, svojho človeka, Jána Čarnogurského príliš nenadchol. Preto iba sucho konštatoval: „Jozef Macejko je členom KDH, ale nie je kandidátom KDH na funkciu ministra dopravy." Šéf kabinetu mal však vtedy ešte taký vplyv, že Macejka bez problémov do vlády pretlačil. Verejnosti povedal, že si ministra vybral na základe odbornosti a po zohľadnení jeho dovtedajšieho pôsobenia na čele Slovenskej správy ciest, ktoré zhodnotil ako „dobré východisko pre funkciu ministra". Už po mesiaci v denníku Pravda vyšiel článok, ktorý odhalil, že toto „východisko" veru nebolo pre člena vlády príliš dobré. Zistenia novinárov potom potvrdil aj Najvyšší kontrolný úrad SR.
Osobne faktúry nepodpísal
Kontrola, ktorá sa týkala obdobia, keď Slovenskú správu ciest riadil Macejko, dospela k závažným zisteniam. Podľa protokolu NKÚ sa v tejto rozpočtovej organizácii neudržiaval elementárny poriadok: „Slovenská správa ciest si nevedie účtovníctvo o spravovanom majetku a o svojich príjmoch a výdavkoch, nedodržiava v plnom rozsahu účtovnú osnovu a postupy účtovania pre rozpočtové a príspevkové organizácie." Ako sa ukázalo, išlo o neporiadok, ktorý mal svoj zmysel a poslanie.
Štátny fond cestného hospodárstva na konci januára a na začiatku februára 1999 poslal na účet Macejkom vedenej organizácie celkovo 500 miliónov korún. Správa ciest z nich mala uhradiť dlhy voči stavebným firmám, ktoré v roku 1998 pracovali na výstavbe diaľnic. A hoci peniaze boli na účte Správy ciest už 2. februára, s vyplácaním faktúr sa jej vedenie neponáhľalo. Poskytlo tým čas aj košickej spoločnosti Všeobecná obchodná, aby ponúkla mandátne zmluvy stavebným firmám. Tá im za odmenu 8 až 20 percent z hodnoty pohľadávky sľúbila, že okamžite vymôže ich finančné požiadavky voči Slovenskej správe ciest. Firmy zmluvy naozaj uzatvárali, lebo zistili, že Všeobecná obchodná dokáže vybaviť, aby jej správa ciest vyplácala faktúry prednostne. Správa ciest rýchlo platila aj vtedy, keď nejaká firma svoju pohľadávku postúpila Cestným stavbám, teda podniku, v ktorom tak dlho a tak úspešne pracoval pán Macejko. Správa ciest napríklad na príkaz riaditeľa ekonomického úseku Milína Kaňuščáka - ktorý do tejto rozpočtovej organizácie prišiel spolu s riaditeľom Macejkom - v polovici februára 1999 okamžite uhradila pohľadávku, ktorú Cestné stavby na začiatku februára prevzali od inej firmy, ktorá na jej splatenie čakala viac než pol roka.
Stavebné spoločnosti, ktoré neboli ochotné podpisovať mandátne zmluvy s prednostne vybavovanými firmami, museli byť trpezlivé. Kontrolóri NKÚ, ktorí chceli preniknúť do podstaty a odhaliť, prečo sa niektoré faktúry hradili v inom režime ako ostatné, dospeli k záveru, že „metódami kontroly nebolo možné zistiť príčiny tohto stavu". To, čo nebolo možné zistiť metódami kontroly, pomenoval redaktor Peter Vavro, keď napísal, že firmy schopné za osempercentnú províziu vybaviť v Macejkovej Správe ciest vyplatenie zmluvnej sumy, získavali z ústretovosti vedenia Správy ciest nemalý profit: „Niektoré zdroje tvrdia, že celková výška provízií dosiahla 60 miliónov korún, ktoré sa vytratili nevedno kam."
O tom, čo sa dialo v jeho úrade od februára do apríla 1999, bol riaditeľ Macejko podrobne informovaný. Redaktor SME Tomáš Kuča dostal záznam z gremiálnej porady Slovenskej správy ciest, ktorá sa konala 30. marca 1999 - jeden z funkcionárov organizácie pána riaditeľa výslovne upozornil na „nesprávnosť postupu pri rozdeľovaní finančných čiastok hradených dodávateľom za vykonané práce". Niekoľko centimetrov pod týmto textom je Macejkov vlastnoručný podpis. Na netransparentné vyplácanie pohľadávok upozorňovali stavebné firmy aj vtedajšieho rezortného šéfa Palacku. Denník Národná obroda uverejnil list z 12. marca 1999, v ktorom jeden z dodávateľov Správy ciest ministrovi napísal: „Napriek prísľubu generálneho riaditeľa SSC Ing. Macejku nie sú úhrady delené alikvótne podľa pohľadávok jednotlivých dodávateľov, ale podľa nejasného a netransparentného kľúča. Opäť začíname byť rovní a niektorí (z dôvodov, ktoré tu nechcem uvádzať) rovnejší?" Minister Palacka nechal kauzu preveriť a uzavrel ju s tým, že sa nepreukázalo porušenie zákona.
To, čo tak rýchlo uzavrel Macejkov predchodca, neuzavrela doteraz finančná polícia. Tá sa príbehmi z čias ministrovho riaditeľovania v Slovenskej správe ciest ešte stále zaoberá. „Osobne som žiadne uprednostňujúce faktúry nepodpísal," vyhlasuje pán Macejko, ako keby ho to mohlo ospravedlniť. On je totiž zodpovedný už za to, že také faktúry podpísané boli.
Zrušené tendre
Okrem novinárov, ktorí sa podrobne venovali kauze „postupovaných pohľadávok", žiadali ministrovo odvolanie aj aktivisti tretieho sektora z regiónov stredného, južného a východného Slovenska. Tí Macejkovi vyčítajú, že účelovo dezinformuje verejnosť, keď tvrdí, že trasovanie slovenských diaľnic je definitívne dané európskymi rozhodnutiami. Aktivista tretieho sektora Ján Roháč po návšteve v Bruseli vyhlásil, že v sídle Európskej komisie chápu štúdiu o cestnej sieti ako „základ na diskusiu o efektivite navrhovaných koridorov". Podľa aktivistov G3S je ministerstvom navrhovaný model výstavby diaľnic trikrát drahší ako ich návrh, lebo kysucko-považský dopravný kríž má stáť 120 miliárd korún a stredoslovensko-oravský variant si vyžiada náklady 40 miliárd korún. Preto napísali otvorený list predsedovi vlády, v ktorom uviedli: „Za spracovanie a predloženie spomínaného plánu nesie politickú zodpovednosť minister Jozef Macejko. Pokiaľ pán minister nemieni po tomto arogantnom akte rezignovať, vyzývame vás, o ktorom predpokladáme, že sa považujete za premiéra celého Slovenska, nielen Bratislavy, Váhu a Tatier, aby ste ho požiadali o abdikáciu z postu ministra." Toto volanie aktivistov z augusta 2000 malo rovnaký výsledok ako články novinárov z marca toho istého roka. Pozícia ministra Macejka zostala neotrasená. Bez väčšieho ohlasu sa prevalila aj ďalšia aféra, ktorá spadá do jeho rezortu.
V jeseni minulého roku ministerstvo dopravy poverilo prešovský podnik SAD, aby zorganizoval verejnú súťaž na výber dodávateľa malých autobusov pre štátne podniky Slovenskej autobusovej dopravy. Šéf prešovského podniku Vladimír Hajdu, ktorý tender vypísal, tvrdil, že je úplne v poriadku, hoci obsahoval také technické podmienky, ktoré vlastne vopred určili, kto bude víťazom tendra. Podmienku, aby vonkajšia šírka autobusu mala nad 2,45 metra, totiž spĺňal jedine autobus českého výrobcu SOR. Aj minister Macejko vtedy novinárom tvrdil, že tender je v poriadku a štátnu dotáciu 200 miliónov korún na nákup autobusov dostane ten najlepší. Jeho hovorkyňa ešte dodala, že „technickú špecifikáciu" pripúšťa aj zákon o verejnom obstarávaní. S ministrovým názorom, že nik nemôže mať proti podmienkam tendra výhrady, sa však nestotožňoval Úrad pre verejné obstarávanie.
Ten najskôr tender pozastavil a potom ho v januári 2001 zrušil. Ako hlavný dôvod uviedol, že zákon neumožňuje diskrimináciu uchádzačov špeciálnymi technickými požiadavkami, ktoré jednostranne zvýhodňujú niektorého z potenciálnych dodávateľov. Reportér týždenníka Trend Juraj Hrúz vtedy napísal, že ak sa výrazy ako záujmové skupiny či lobisti používajú príliš často a niekedy aj zbytočne, „v tomto prípade však Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR nedáva veľa dôvodov, aby sa také slová netisli na jazyk". A dodal, že po ministrovi Palackovi, ktorý musel odísť pre pochybný výber poradcu na privatizáciu Slovenských telekomunikácií, neudelenie licencie pre tretieho mobilného operátora či odobratie licencie leteckému dopravcovi, jeho nástupca Macejko pokračuje v nastúpenom trende, o čom svedčia rezortné tendre. Úrad pre verejné obstarávanie totiž zrušil aj verejnú súťaž na obstaranie autobusov inej kategórie, ktorú z poverenia ministerstva vyhlásila SAD v Banskej Bystrici. Ani podmienky tohto tendra neumožňovali slobodnú a otvorenú súťaž.
Redaktori SME Tomáš Kuča a Mikuláš Jesenský ešte v novembri minulého roku, teda dávno pred autoritatívnym rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie, napísali, že hoci minister Macejko hodnotí tender ako bezchybný, odborníci to vidia inak. Vo svojom článku spomenuli aj Jaroslava Hnatiča, šéfa sekcie cestnej dopravy na ministerstve, ktorá rozhodovala, ktorá SAD bude organizovať verejné súťaže. Autori článku poznamenali, že sa k nim v priebehu roka dostali informácie, podľa ktorých pán Hnatič preferoval českého výrobcu SOR. Keď si chceli overiť, či Jaroslav Hnatič je - tak ako im tlmočil ich zdroj - priateľom, bývalým spolužiakom a spoluvojakom Mikuláša Dzurindu, hovorkyňa premiéra sa k tomu odmietla vyjadriť s odôvodnením, že to považuje za nekorektné.
Dodajme, že nový tender na dodávateľa 94 autobusov pre SAD ešte prebieha. Predpokladá sa, že víťaz bude známy na začiatku júna.
Dve verzie prípadu
Pokus o podplácanie, ktorý minister Macejko neoznámil polícii, ale médiám, je na prvý pohľad jasný a nekomplikovaný. Členovi vlády ponúkli úplatok, aby umožnil predaj štátneho pozemku v správe prešovskej SAD cez sprostredkovateľa, ktorým mala byť prešovská Drevona. Minister úplatok 3 milióny korún nezobral a štát predal pozemky firme Tesco priamo, čím zarobil o 11 miliónov korún viac, ako by dostal od Drevony. „Vďaka mne nepredal štát svoj majetok pod cenu, ako to chcel urobiť pôvodne pán Hajdu," povedal Jozef Macejko. Problém spočíva v tom, že okrem verzie, ktorú verejnosti predkladá minister, existuje aj iná, o niečo komplikovanejšia, ktorá už nie je pre Macejka taká priaznivá. Jej autorom je práve Vladimír Hajdu, dnes už bývalý riaditeľ prešovskej SAD.
Podľa pána exriaditeľa v decembri minulého roku bola podpísaná zmluva o predaji pozemkov s prešovskou Drevonou. „Predaj som neschvaľoval ja ako riaditeľ SAD, š. p. Prešov, ale pán minister Macejko." Keďže šéf rezortu podpísal zmluvu s Drevonou 18. decembra 2000, jeho tvrdenia, že o zmluve s Drevonou nebol informovaný, sú podľa pána Hajdua zavádzajúce. Exriaditeľ uviedol aj ďalší argument, ktorý podľa neho potvrdzuje, že minister sa v celej tejto záležitosti správal veľmi podivne. Hoci zmluva s Tescom na predaj pozemku bola podpísaná 9. marca 2001, ešte 13. marca vraj dal minister pokyn, aby sa oslovila aj firma Ipos a poskytla sa jej možnosť odkúpenia pozemkov. „Keďže som sa sám presvedčil, že pán minister klame, kuriózne a zavádzajúco pôsobí aj jeho informácia o tom, že mu boli ponúknuté 3 milióny korún, ak pozemky nebudú predané priamo Tescu," tvrdí Ing. Vladimír Hajdu vo faxe, ktorý poslal niektorým redakciám. Na ich požiadanie, aby sa minister k jeho obsahu vyjadril, odpovedala hovorkyňa Anna Ghannamová: „Ministerstvo sa nebude vyjadrovať k protirečivým a lživým informáciám z tlačovej správy Ing. Vladimíra Hajdu…"
Pretože ide o tvrdenie proti tvrdeniu, treba privítať, že sa prípadom (ne)ohláseného podplácania začali zaoberať orgány, ktoré na rozdiel od novinárov môžu informácie nielen získavať, ale ich aj vymáhať a overovať. Prokuratúra už oznámila, že zabezpečí začatie trestného stíhania vo veci a vyšetrenie celej kauzy. Dúfajme, že to nebude trvať až do konca tohto funkčného obdobia.
Autor: Marián LEŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
