Ján Filc neberie ohľad na mená, zásluhy, ani to, či adept hrá v Európe alebo v zámorí. Vizitka z NHL nič neznamená, prvoradá je schopnosť vyhovieť predstavám o silnom kolektíve. Ten, ako je známe, nemusia tvoriť najlepší, ale hlavne takí, čo sa dokážu prispôsobiť nárokom na univerzálnosť a sú zárukou, že nezlyhajú v kritických situáciách. Aj preto po zraze v L. Mikuláši museli rady širšieho kádra opustiť i borci, ktorí by azda v minulých rokoch mali vydláždenú cestu aj bez skúšky. Teraz sa karta obrátila a každý si musí cestu do Nemecka zaslúžiť. Presvedčil sa o tom aj nováčik v seniorskom tíme Juraj Kolník (na fotografii), ktorý si proti Lotyšom odkrútil reprezentačné krsty v áčku, no a potom sa musel porúčať pri triedení jednotlivcov. Bavili sme sa s ním na rôzne témy a tento 20-ročný útočník, ktorý mal problémy obsedieť a prekypoval energiou i dobrou náladou, vyslovil spokojnosť jednak s tým, že dostal dôveru a potom hlavne so sezónou v N. Y. Islanders, kde naskočil do kolotoča NHL.

Mali vplyv na vaše vyradenie aj duely proti Lotyšom?

"Bol som si vedomý toho, že som schopný hrať oveľa lepšie. Bola to síce moja premiéra, ale aj napriek tréme a určitému tlaku či únave je v mojich silách podať výraznejší výkon."

Paradoxne vás slovenský hokej objavil teraz, keď ste už známejší v Amerike než pod Tatrami. Ako vnímate tento návrat do povedomia priaznivcov?

"Odišiel som, keď som mal sedemnásť rokov, po troch rokoch som teda mal možnosť predviesť sa pred našimi fanúšikmi. Vnímal som moje krátke pôsobenie v Liptove tak, že divák odo mňa očakáva hviezdny hokej. Robil som na ľade, čo sa dalo, ale nie je to ten istý štýl, čo za veľkou mlákou. V Európe a tobôž v reprezentácii sa však hrá inak. Tu je to omnoho ťažšie."

Takže vaším hendikepom boli menší potenciál poznatkov a skúseností?

"Určite. Veď sa zišlo množstvo chlapcov, ktorí toho preskákali oveľa viac. Ja som do veľkého hokeja vstúpil vlastne len pred pár mesiacmi. Konkurencia je dobrá vec, aspoň bolo z čoho vyberať. V konečnom dôsledku je na tréneroch, aby zložili súci mančaft. Nerobím z toho tragédiu, veď čo sa mi nepodarilo teraz, môže mi vyjsť nabudúce. Budem o to bojovať."

Takže nežiarlite na nikoho?

"Prečo? Ja osobne by som dal tiež prednosť vyhranejším a kvalitnejším jednotlivcom než som ja."

Čo ste povedali partii pred odchodom?

"Želám chalanom, aby zlomili väz a boli úspešní. Zároveň viem, že podstupujú značné riziko, lebo po lanskom striebre bude každý čakať od Slovákov medailu. Hlavne priaznivci u nás doma."

Nastúpili ste s číslom 28, teda s takým, aké nosieval váš brat Ľubo. Bola to náhoda, či nejaká symbolika?

"Vybral som si dvanástku, ale masér i naznačil, že mi patrí dvadsaťosmička, aby bola dodržaná tradícia Kolníkovcov v národnom tíme. Tak som to zmenil."

V repre si to vyskúšali vedno viaceré dvojice, napríklad Pucherovci, či najčerstvejšie bratia Pavlikovskí alebo Petrovickí. Objavia sa niekedy ešte aj Kolníkovci?

"Sotva. Veď Ľubo dlhší čas absentoval. Nemyslím síce na túto vec, ale keď mám povedať priamo môj názor tak nepovažujem to za reálne."

Ovplyvňuje vás ešte nejako po hokejovej stránke starší bráško?

"Môže si povedať svoj názor, ale má nevýhodu v tom, že nepôsobil v NHL. Tam je spôsob hry odlišný od štýlu na starom kontinente, takže skôr si musím poradiť sám, hoci, prirodzene, nebránim sa niektorým poznámkam, radám, čo sú univerzálne."

Hokejovo sa podobáte na brata alebo ste úplne iný?

"To musia posúdiť odborníci, ale určite viem, že nemám takú tvrdú strelu ako Ľubo."

Je to nepísaný zákon, že do spoločnosti sa vchádza s pomocou akejsi garde dámy, so starším alebo aspoň skúsenejším borcom. Pre vás bolo určite prospešné, že v tíme Ostrovanov má pevné miesto a dobré meno Zdeno Chára. Na čo vás pripravil, čo vám určil ako prioritu pri otvorení dverí do NHL?

"Ohromne mi uľahčil vstup do prestížnych zápolení. Povedal veľa vecí, ktorých neznalosť komplikuje nováčikovi život v silnej konkurencii hokejových vlkov. Hlavne mi naznačil, aby som hral jednoducho, nemaznal sa s pukom, lebo sa mi to nemusí vyplatiť. Práve protihráči, ktorí ťažia z prehľadu a repertoáru poznatkov, čo dosiaľ za roky nazbierali, si vedia na zelenáčoch zgustnúť. Takže som sa pripravoval na to, aby som čím skôr zabudol na špekulovanie."

Juraj, vy vlastne nemôžete zapadnúťv Amerike ani do baru, keď sa čosi oslavuje, keďže ste nedovŕšili 21 rokov...

"Na také záležitosti nie je čas. Treba trénovať, hrať, regenerovať, akurát po večeri si dám niekedy jedno-dve pivká. Mimochodom, pivo za morom nie je zlé, dokonca mi chutí viac než niektoré naše značky."

Váš klub bol najslabším v základnej časti so ziskom 52 bodov, play off vám znovu uniklo, už piaty raz po sebe sa Islanders nedostali do bojov o Stanleyho pohár. V čom ste videli najväčší problém?

"Máme mladý celok. Potrebujeme skúsenosti, harcovníkov. Cez leto klub má v drafte vyberať posily z prvého miesta, ale uvidíme, čo pán Milbury, generálny manažér, vymyslí. Či si túto výhodu ponechá alebo to vymení za niektoré zo známych mien."

Nepopierate, že žijete jasne v tieni Rangers, druhého newyorského mužstva?

"Je to tak. Sme slabší hráčsky aj ekonomicky. Ťaháme za kratší koniec. To sa nedá porovnávať. Už aj tým, že na naše zápasy chodí oveľa menej divákov."

V uplynulej sezóne ste naskočili do náročného kolotoča NHL. Splnil sa vám chlapčenský sen a zažívate to, po čom túžia tisíce hráčov. Odohrali ste 29 duelov, v ktorých ste nazbierali sedem bodov za štyri góly a tri asistencie. Akej filozofie ste sa pridŕžali v ofenzíve?

"Väčšina obrancov je vymakaná, má prehľad, preto sa v zápasoch nedá pomýšľať na fintičky. Treba vystreliť a korčuľovať, pritom čakať, že to tam spadne."

Na ktorý duel najradšej spomínate?

"Asi na ten proti Philadelphii, keď som dal dva góly. Bol to super pocit."

Mali ste predtým nejaký vytipovaný klub, farby ktorého ste chceli hájiť?

"Od malička som túžil nastúpiť raz za New Jersey. Lenže keby som sa tam dostal, tak by sa mi miesto v zostave neušlo, lebo v Devils je ohromná konkurencia, samé hviezdy. Preto som rád v Islanders. Lebo čím je tím slabší, tým je väčšia šanca stabilne hrať. Inde by som možno musel čakať ešte rok-dva, kým by som sa dostal pravidelne do šatne."

Vráťme sa ešte k téme reprezentácie. Takto pred rokom ste určite nepomysleli na to, že budete raz koketovať so štátnym dresom.

"To je pravda. Naposledy som reprezentoval v dvadsiatke na MS vo Švédsku. Preto som neuvažoval o tom, že ma pán Filc zavolá na sústredenie. Keď sa však ozval, bol to príjemný pocit. "

Aj ste zaváhali, či akceptovať pozvánku?

"Bol som síce unavený po dlhej sezóne, ale pokiaľ zdravie slúži, treba do toho ísť. Tak som to povedal trénerovi aj pri prvých kontaktoch."

Povinnosti sa pre vás skončili tam i tu. Čím naplníte váš ďalší program?

"Trochu si odpočiniem a potom sa pustím do prípravy na ďalší ročník. Postupne budem naháňať kondičku, hrať tenis, ktorý si často zapinkám s Braňom Mezeiom, mojím veľkým kamarátom z Nitry. S ním sme pod Zoborom začínali a teraz sme sa znovu stretli v jednom klube. V prvom rade však každú voľnú chvíľu využijem na to, aby som bol s rodinou. Tá je pre mňa najdôležitejšia."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.