či chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! Presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - "Zvieratá očami osobností".
Riaditeľ košického štúdia STV Marián Kleis je vo svojom dome na vidieku dobre strážený. V záhrade sa preháňa veselá dvojica psíkov, desaťročná fenka Beauty a sedemročný Bony. "Beauty je bobtail, Bony bradáč. Zadovážili sme ich kvôli dcéram, staršia chcela bobtaila, mladšia bradáčika. Nadšenie po troch mesiacoch opadlo a tak starostlivosť o psov ostala na nás," usmieva sa Marián Kleis.
Spolužitie týchto dvoch, povahovo veľmi odlišných plemien, je plné porozumenia. Kým bradáč, známy svojou pohotovosťou, nevyčerpateľnou energiou zachytí každý pohyb pri bránke, spokojný, spomalený a lenivý bobtail sníva svoj psí sen o nejakej dobrote. "V reále to potom vyzerá tak, že štartér Bony šteká pri bránke a Beauty sa ešte len prebúdza a prekvapene sa obzerá, že čo sa vlastne deje."
Psíci riaditeľa STV si rozvaľovania v pánovej posteli neužijú. Bobtailka je po celý rok výhradne vonku, bradáč občas prenocuje v zimnej záhrade.
Marián Kleis na psie výstavy nechodí, tvrdí, že jeho zverenci sú v podstate dedinskí psi so všetkými povinnosťami, ktoré k tomu patria. "Priznávam, že srsť bobtaila by si zaslúžila väčšiu starostlivosť, ako sa dostáva našej Beauty. Všetci sme však veľmi pracovne zaneprázdnení, takže nemáme čas na pravidelné česanie. Tak sme ju začali strihať. Kdesi som čítal, že v Anglicku ich ako ovčiarske psy strihajú spolu s ovcami. Teraz už má dlhšiu srsť, ale pristalo jej to vždy," tvrdí M. Kleis.
Bez mučenia sa priznáva, že času nezostáva ani na nejaké pravidelné prechádzky, a tak si Bony a Beauty musia vystačiť s potulkami po záhrade. Jedinou pravidelnosťou v starostlivosti o dvojicu štvornohých strážcov je ich každodenné kŕmenie.
"Keď sme ešte stavali dom a nemali oplotenie, Beauty spoznávala svet bez nás. Stala sa takým dedinským tulákom, v tom smere mám pocit viny, že som nemal čas sa jej viac venovať," spomína riaditeľ.
S ľútosťou spomína aj na papagája, ktorého si veľmi obľúbili. "Pamätám si, ako mi zomieral v ruke. Hovoril som mu - poď naspäť. Na chvíľku sa prebral, no potom nás definitívne opustil. Bol veľmi zlatý, škoda, no takí vtáčikovia žijú krátko."
Aj keď Kleisovci bývajú na dedine, chovať nejaké hospodárske zvieratá ich nikdy ani len nenapadlo.
"Obdivujem kone, sú to nádherné zvieratá, pripadajú mi ako umelecké diela," vyznáva sa Marián Kleis.
"Ale kúpiť si koňa, to by som nechcel. Nemal by som čas sa oň starať. Držím sa Exupéryho zásady, že keď si človek ochočí zviera, tak je za neho zodpovedný. V minulosti som si rád zajazdil, možno sa k tomu ešte vrátim," uzavrel náš rozhovor na tému zvierací miláčikovia riaditeľ košického štúdia STV Marián Kleis.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
