personálu, ktorý dlhodobo a hrubým spôsobom porušoval všemožné záväzné predpisy a normy. Vyplýva to zo záverov vyšetrovania sovietskej generálnej prokuratúry v období od 26. apríla 1986 do decembra 1988, o ktorých na internetových stránkach informovali dvaja vtedajší vyšetrovatelia Jurij Potemkin a Piotr Ivanov.
Veľký diel nepriamej zodpovednosti za to, že testovanie reaktora pred jeho plánovaným odstavením prebiehalo pri odpojených automatických systémoch ochladzovania a ochrany reaktora, pripadá aj na sovietsky štátny jadrový dozor, ktorý v dobe havárie v ZSSR už niekoľko rokov v dôsledku reorganizácie de facto nefungoval. Kým kontrola z centra nebola žiadna, predstavitelia jadrového dozoru na miestnej úrovni uskutočňovali iba formálne kontroly bez návrhov opatrení.
Napriek tomu, že havária reaktora RBMK-1000 s výkonom tisíc megawattov v černobyľskej elektrárni severne od ukrajinského hlavného mesta Kyjev sa stala najvážnejšou technologickou haváriou 20. storočia a žiarenie zasiahlo nielen milióny občanov Ukrajiny, Ruska a Bieloruska, ale aj ďalšie európske krajiny, vyšetrovanie a trestné stíhanie zamestnancov elektrárne podliehalo inštrukciám vtedajšej KGB a nieslo označenie "tajné".
Päť zamestnancov elektrárne v Černobyle a inšpektora štátneho jadrového dozoru Najvyšší súd Sovietskeho zväzu odsúdil na niekoľkoročné tresty v júni 1987. Všetky spisy k prípadu sú neprístupné nielen kvôli utajeniu, ale aj preto, že samy sú zdrojom žiarenia.
Vyšetrovatelia Potemkin a Ivanov po 15 rokoch od havárie konštatovali, že personál elektrárne sa vyznačoval nedostatkom skúseností a ignoroval nielen predpisy, ale aj základné fyzikálne zákonitosti. Havárii v roku 1986 dlhšiu dobu predchádzali časté neplánované zastavenia reaktora a malé nehody.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
