že sa nejedná o ojedinelú informáciu tohto charakteru. Okrem toho sa stále častejšie hovorí o bojových plemenách psov. Rada by som vedela a určite nielen ja, aký má názor na tieto situácie odborník.
Zn.: Bojové plemená psov
Odpoveď: Uvedená problematika má v poslednom období nezvyklú polemickú gradáciu u nás, aj v zahraničí. Z tohto dôvodu som rád, že táto otázka odznela zo strany čitateľky a že sa môžem k nej vyjadriť z pohľadu etológie, zoopsychológie a animálnej psychiatrie.
Predtým však treba povedať, že uvedený problém vnímam v štyroch rovinách. Objektívnu rovinu je potrebné vidieť v reálnych rizikách behaviorálneho modelovania hyperagresívnych plemien psov, či už genetickým prístupom, alebo procesom učenia. Subjektívne aspekty sú podmienené psychologickými reakciami človeka na agresívne ataky psov na ľudí, končiace ich pohryznutím. Tieto situácie sú však často neodborne komentované a medializované, čo neprospieva vzťahu človek pes, ani riešeniu aktuálneho problému. Komerčná kategória je daná finančným motívom, či už predajného charakteru, alebo organizovaním arénových podujatí. Právny a legislatívny charakter tejto problematiky by mal byť razantnejšie diskutovaný a riešený formou trestných postihov.
Pokiaľ ide o špecifický problém, hneď sa natíska otázka, čo je "bojové plemeno" psa. Už slovný charakter tejto formulácie naznačuje jej určitú antropomorfizáciu (poľudštenie). "Bojové správanie" je totiž vedomé konfliktogénne správanie agresívneho typu a ľudí. Jedná sa teda v tomto prípade o arteficialitu podmienenú človekom. Zvieratá v agresívnych interakciách medzi sebou v rámci rovnakého druhu, majú totiž celý rad behaviorálnych regulátorov agresivity, ktoré pacifikujú jej nebezpečenstvo na minimum. Na druhej strane je nutné konštatovať niektoré realistické etologické, zoopsychologické skutočnosti. Prvým východiskom je, že aj napriek asi 20 tisícročnej koexistencii človeka a psa, domestikačného procesu, pes je stále mäsožravou šelmou. Keď si v tejto nadväznosti uvedomíme, že etológia, psychológia človeka potvrdzuje biologické aspekty jeho agresivity, ktoré ako je známe sú často nedokonale regulované jeho intelektom a prosociálnym správaním, musíme analógie tohto charakteru u psa nielen rešpektovať, ale vnímať ako rizikové.
Druhým problémom je, že domestikačným procesom sa oslabili regulačné poistky agresivity, ktoré majú takú spoľahlivú funkciu a význam u vlkov. Plemenná rozmanitosť psov neustále podmienená chovateľskými ambíciami človeka, len danú situáciu komplikuje. Toto konštatovanie opäť upozorňuje, že neuvážené zásahy človeka do univerza prírodného spoločenstva, majú na neho "bumerangový" efekt. Tretím momentom je, že rôzne plemená majú aj rozličné etologické a zoopsychologické charakteristiky, ktoré sú prezentované v troch základných rovinách: agresivitou, reaktibilitou a učením. A to je, zdá sa, jeden z kľúčových problémov pri tzv. bojových plemenách psov. Psy so zvýšenou hladinou agresivity (pitbullteriér, staffordský teriér), ktorá sa môže učením na určité objekty zintenzívňovať, podmieňuje u nich zníženú frustračnú toleranciu (labilita). To znamená, že má všeobecný potenciál neregulovateľného správania.
Štvrtým problémom je abnormálna hyperagresivita neurotického typu, ktorá je manifestovaná ako diagnóza (idiopatická agresivita), alebo vnímaná ako problémové správanie psa (tzv. zlý pes). Ďalším východiskom danej problematiky je sociálny stav agresivity podmienený "pudovou pamäťou" svorkového charakteru. Je to napodobňovacie správanie sa psov v agresívnom afekte. V praxi to znamená, že jeden pes je menej agresívne rizikový, ako dvaja, traja, atď., ktorých agresívna orientácia na objekt je pudová, neregulovaná. Aj pri incidente, popísanom v Korzári, obeť pohryznutia svojím správaním, ktoré bolo vzorové neutrálne, nedala vôbec podnet k agresívnym atakom.
Z tohto pohľadu sa kriticky pozerám na majiteľov, ktorí vlastnia dvoch a viacerých psov. Pochopiteľne, okrem profesionálnych chovateľov psov. Z praxe môžem potvrdiť, že u väčšiny týchto situácií, dochádza k sociálno-agresívnym konfliktom. Jedinec s najvýraznejším záujmom o psov môže svoju náklonnosť plne rozvinúť aj u jedného psa a to v plnohodnotnej podobe. Psychologicky to tiež znamená, že motivácia vlastniť viacerých psov môže byť diagnostickým signálom pre kompenzáciu vnútorných konfliktov u týchto majiteľov.
Záverom sa žiada zdôrazniť, že problematika tzv. bojových plemien psov, je reálne prezentovaná zvýšenou hladinou agresivity vrodeného, či naučeného typu. Z tohto konštatovania vyplýva zvýšená chovateľská náročnosť o takého psa a súčasne riziká, vyplývajúce pre bezpečnosť okolia.
Autor: MVDr. Anton HVOZDÍK, CSc.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
