prezývali trstinový vlk nádifarkas. Všetky tieto pomenovania vystihujú skutočnosť. Srsť šakala má zlatistý odtieň. Šakaly nariekavo zavýjajú a najradšej sa zdržiavajú v pobrežných trstinových zárastoch okolo vodných plôch.
Šakal obyčajný je rozšírený v severnej Afrike a južnej Ázii, jeho výskyt zasahuje do Európy na Balkánsky polostrov. Z Balkánu sa ojedinelo zatúla až po Uhorskú pustu Alföld, skadiaľ celkom výnimočne prenikne do nížin južnej časti Slovenska. Doteraz bolo zaznamenaných niekoľko prípadov výskytu šakala na Žitnom ostrove a dva doložené prípady na Východoslovenskej nížine. Prvý doklad je starší ide o lebku šakala, ktorú našli pri obci Veľké Trakany. Nález identifikoval Ing. Aristíd Mošanský, zoológ Východoslovenského múzea v Košiciach. Druhý doklad je tohtoročný: pri obci Leles zastrelil poľovník Štefan Palagyi dospelého samca šakala. Úlovok venoval Ing. Jozef Halasz Zemplínskemu múzeu v Michalovciach, kde po dokončení preparácie bude šakal vystavený ako exponát.
Šakal tvorí prechod medzi vlkom a líškou, bližší však je vlkovi. Je veľký ako líška, má špicatý ňufák, ako líška si vyhrabáva noru. Celkovým vzhľadom viac pripomína vlka; má dlhé nohy, srsť žltohnedú alebo sivastožltú, niekedy s hrdzavým nádychom. Cez deň odpočíva v svojej nore, alebo ukrytý v hustých kríkoch. Za potravou zvyčajne vychádza až v noci, podobne ako vlk v pároch, alebo sa združuje do rôzne početných tlúp, tie však nemajú prísnu hierarchickú organizáciu vlčej svorky. V zime, keď je získavanie potravy sťažené, sa rodiny šakalov spájajú do väčšej svorky.
Poľujúci šakal sa riadi hlavne výborným čuchom, pomocou ktorého vystopuje svoju korisť. Živí sa väčšinou drobnými stavovcami, hladujúca svorka však dokáže strhnúť srnca alebo ovcu. Podnikajú aj bezočivé nájazdy do kurníkov a chlievov, kde vystrájajú podobne ako líška. Príležitostne jedia tiež hrozno a ovocie. Požierajú mrciny, čím sa zasluhujú o obmedzenie šírenia nákaz v prírode.
Príslovečné nočné koncerty šakalov začína jedinec prenikavým ťahavým vytím, postupne sa pripájajú ďalšie šakaly do hlasného zboru. Z diaľky sa ozývajú ďalšie šakaly, ktoré sa takto zvolávajú. Zavýjanie trvá celú noc, obzvlášť silné je začiatkom jari v čase ich ruje. Samice po deväťtýždňovej kotnosti vrhnú obyčajne päť až osem slepých mláďat, o ktoré sa príkladne starajú obaja rodičia. Začnú vidieť asi po dvoch týždňoch a dojčia sa dva mesiace. Prvý rok života ostávajú pri rodičoch, učia sa loviť a chrániť pred nebezpečenstvom. Pohlavne dospievajú dvojročné. Môžu sa krížiť s psami, preto je niekedy obtiažne spoľahlivo rozlíšiť, či ide o šakala alebo o túlavého psa.
V Afrike žijú ešte dva druhy šakalov, striebristý a čabrakatý. Spôsob ich života je podobný ako šakala obyčajného, len sú viac prispôsobené na suché prostredie. Tieto šelmy často a bezproblémovo chovajú v zoologických záhradách, pre chov v domácnostiach však nie sú vhodné kvôli ich nočnému zavýjaniu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
