Marcela GÁLOVÁ & Peter FURMANÍK
Muž, ktorý mal za sebou celú sériu úspešných bytových krádeží, v jedno nepríjemne studené januárové predpoludnie násilne vnikol do bytu istej pani Anny vo Zvolene. Tak ako v iných prípadoch šiel takmer naisto presvedčený o tom, že v byte nik nie je. Keď sa pustil do jeho prehľadávania, náhle sa striasol. Zbadal, že na neho upierajú pohľad ženské oči a vtom začul aj krik: "Čo tu chcete?!" Úplne pokojne odpovedal, že nič.
Tá žena sa navidomoči zľakla a dala na útek. "Počkaj, neutekaj, zostaň tu!" prikázal jej. "Ostaň tu a nekrič! Rozumieš?! Nekrič!" Keďže však majiteľka bytu chcela ujsť, úderom do krku ju zrazil na dlážku, schytil stoličku a udrel ju ňou po hlave. Raz, dvakrát, trikrát... Dobitá a skrvavená plakala a prosila: "Nebite ma, dajte mi žiť! Mám deti... Peniaze sú v kabelke..." Tá jej pri bitke vypadla z ruky, útočník z nej vybral peniaze a potom začal domácu biť korčuľami po hlave. Keďže čoraz viac ujúkala od bolesti, odviedol ju do garáže, ústa jej previazal špinavou handrou, jej telo omotal drôtom potiahnutým izoláciou a priviazal ju o koleso auta a pracovný stôl. Ruky jej nadôvažok pevne zviazal remeňmi od lyží a prv než odišiel, precedil pomedzi zuby: "Ak ma udáš, vrátim sa a dýkou ťa zabijem!"
Prepadnutá žena utrpela viaceré vážne poranenia (medziiným otras mozgu, tržnozmliaždené rany v spánkovej, temennej a záhlavovej časti hlavy, krvné podliatiny a podobne), ktoré si vyžiadali dvojmesačnú práceneschopnosť.
Bol neskorý večer, po košických uliciach sa preháňal nepríjmený studený vietor. Na Prešovskej ceste, priamo pod kopcom Furča, na ktorom vtedy ešte nestálo známe sídlisko, zrazu zastalo osobné auto značky Moskvič. Traja mladí muži, ktorí v ňom sedeli, začali nadávať. Zistili, že im došiel benzín... To by ešte nebolo to najhoršie. Zlé bolo to, že na to, aby zašli na benzínku, nemali peniaze. Chvíľu sa potuľovali po Prešovskej ceste a - ako neskôr uviedli - hľadali nejakú garáž, odkiaľ by potiahli pohonné hmoty, ale nič vhodného nenašli. Potom si všimli dom, v ktorom sa nesvietilo. Najmladší z trojice si vtom spomenul, že on ten dom pozná. "Býva tam jedna stará žena... Ona má prachy...! Má peňazí ako pliev! Vytiahneme pištole, poserie sa..."
Keď násilím otvorili vonkajšie dvere, vošli do chodby a odtiaľ do izby, kde podľa ich úvah mala spať postaršia pani, náhle stratili sebavedomie. Zrejme sa prerátali... V dome totiž nespala stará žena, ale chlap. A navyše, nezľakol sa a prešiel do protiútoku.
Dali sa na útek, on ich začal prenasledovať. V poslednej chvíli naskočili do auta, ktorého motor pre istotu zostal bežať. Moskvič sa rozbehol na plný plyn a vtedy, v tom rozhodujúcom okamihu jeden z trojice začal strieľať z pripravenej pištole. Vypálil na bežiaceho muža štyrikrát. Jednou strelou ho zasiahol do chodidla pravej nohy, zvyšné tri guľky prefrčali tesne popri jeho hlave. Len zázrakom ho ani jedna z nich nezasiahla... "Preboha, načo si strieľal?! Aj tak nás raz chytia...!" skríkol na strelca jeden z jeho kumpánov.
Stalo sa to krátko po roku 1968, kedy k nám v jednu teplú augustovú noc vtrhli po zuby ozbrojení vojaci Sovietskej armády, ako aj armád ďalších štyroch členských štátov Varšavskej zmluvy. Táto bezprecedentná vojenská agresia neskôr dostala názov "internacionálna pomoc na záchranu princípov a výdobytkov socializmu". Všetkoničiace sovietke tanky, nebezpečne nízko preliatávajúce stíhačky a po uliciach neustále rachotiace guľomety a samopaly na celé dve desaťročia u nás až veľmi presne definovali, čo je to pokrok, demokracia, sloboda tlače a prejavu... Ten, kto sa vyznal v tlačenici, sa veľmi rýchlo prispôsobil a spolu s ostatnými spieval na schôdzach Internacionálu. Tí, ktorí sa v tlačenici nevyznali, mali jednoducho smolu. Niektorí až takú, že sa z toho nespamätali ani po novembri ´89. Vráťme sa však do obdobia rokov 1969 a 1970, kedy po území vtedajšej Československej socialistickej republiky operovala tzv. Andreánskeho skupina.
ICH FOTOGRAFIE VISELI V KAŽDOM OKRESE
Stanislav Andreánsky a jeho kumpáni mali na svedomí množstvo prípadov a horúčkovite po nich pátrali kriminalisti zo všetkých krajov a okresov. Ich fotografie a najmä portrét šéfa skupiny "zdobili" totiž všetky útvary vtedajšej Verejnej bezpečnosti, teda predchodcu dnešného Policajného zboru. Veď mali za sebou lúpežné prepady, krádeže, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, vlámačky, spreneveru, neoprávnené používanie cudzích motorových vozidiel...
Hlavnému protagonistovi príbehu došli muži zákona "na kobylku" na Popradskej ulici v Košiciach. Stalo sa to v jedno ráno krátko po ôsmej hodine, keď chcel navštíviť svoju manželku. Vystúpil z ukradnutého auta a vtedy ju zbadal. Pristúpila k nemu v sprievode niekoľkých mužov. Najprv mu nezaplo... Zrazu začul, ako im povedala: "To je on!" Došlo mu... Nekládol však odpor. Vedel, že v tej chvíli nemá proti mnohonásobnej presile pištoľníkov zapojených do vopred dobre naplánovanej akcie ani tú najmenšiu šancu. Na jeho rukách zaklapli putá. Podrobili ho osobnej prehliadke. Keď nasadal do auta s modrým majákom, jeden z kriminalistov sa ho opýtal, kde má pištoľ, ktorou páchal prepady. "Zahodil som ju v Čechách... pri benzínovom čerpadle v Kolíne."
Keď došli do budovy, v ktorej sídlili bezpečnostné zložky, opätovne ho podrobili osobnej prehliadke a v miestnosti číslo 16 sa začal výsluch. Vtedy ani nie 25-ročný Stanislav Andreánsky mal za sebou skutočne pestrú minulosť a tak mal trom mužom zákona, ktorý ho vypočúvali, skutočne čo vysvetľovať. Zrazu však z vrecka vytiahol pištoľ kalibru 6,35 milimetra a vykríkol: "Páni, ruky hore, teraz som pánom situácie ja!" Po týchto slovách začal strieľať. Jeden z mužov zákona okamžite spadol na zem, ďalší k nemu priskočil, ale aj jeho zaliala krv... Vtedy už do miestnosti vbehli muži zo susedných kancelárií.
V budove na Moyzesovej ulici, ktorú v rokoch 1926 - 27 postavili podľa projektu Ing. J. Sandera, a v ktorej už sedemdesiatštyri rokov nepretržite sídlia uniformované i civilné policajné zložky rôznych, a to aj tých najtotalitnejších režimov, došlo k vražde.
ZOSTÁVAJÚ NEDOPOVEDANÉ OTÁZKY
Ako vyplynulo z vyjadrenia súdnych znalcov, bezprostrednou príčinou smrti jedného z vypočúvajúcich - kapitána Michala Oreniča bol "šok po strelnom poranení krčných orgánov a ciev s masívnym krvácaním do medzihrudia a vdýchnutím krvi do pľúc. Smrteľné poranenie nastalo strelným poranením dolnej pery", pričom strelný kanál "pokračoval cez sánku, ktorá prerazila mäkké časti cez pravú mandľu a projektil bol uviaznutý na bočnej ploche krčnej chrbtice vpravo. V strelnom kanáli boli zasiahnuté i cievy a najmä vnútorná krčnica, z ktorej došlo k prudkému krvácaniu a krv vytekala jednak do dýchacích a jednak do zažívacích ciest… Smrti sa nedalo zabrániť ani rýchlym odborným lekárskym zákrokom. Došlo k nej i napriek oživovacím pokusom v neďalekej Vojenskej nemocnici..." Ďalší policajt, na ktorého vypočúvaný muž vystrelil celkom štyri rany, útok prežil. Utrpel však "priestrely pečene, bránice a hrudnice, strelné poranenie dutiny ústnej s uviaznutým projektilom pod koreňom jakyka a s vyrazením šiestich zubov, zástrel mäkkých častí hlavy s uviaznutým projektilom v ľavej spánkovej oblasti, šok ťažkého stupňa..." V podstate išlo o poranenie viacerých pre život dôležitých orgánov, pričom zranený muž "bol opakovane hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici". Tretí muž zákona, na ktorého útočník strieľal, bol "zasiahnutý jednou povrchovou strelou v chrbtovej oblasti do blúzy služobnej rovnošaty." Podľa súdnych znalcov "neutrpel žiadne poranenie, mimo akútnej psychickej traumy v súvislosti s prežitím šokovej situácie, ktorá mala za následok zhoršenie už predtým u neho prevládajúcich obtiaží zo strany tráviaceho ústrojenstva".
O vine Stanislava Andreánskeho nemal súd pochybnosti, dodnes však zostáva v tejto kauze otvorený otáznik. Z vyšetrovacieho spisu a z početných zápisníc je zrejmé, že ho muži zákona priamo pri zadržaní a nasadení pút podrobili osobnej prehliadke a neskôr, ako to potvrdili pred súdom svedkovia - kriminalisti, "bol opätovne podrobený osobnej prehliadke pri vstupe do budovy vtedajšej Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti a Mestskej správy Zboru národnej bezpečnosti v košiciach". Ako je teda možné, keď ho v miestnosti číslo 16 vypočúvali traja muži zákona, zrazu z pravého vrecka nohavíc vytiahol ostro nabitú pištoľ a začal po nich strieľať?!
Krajský súd v Košiciach celú kauzu uzavrel tak, že Stanislava Andreánskeho uznal vinným z trestného činu vraždy, trojnásobného pokusu vraždy, z lúpežných prepadnutí, krádeží, sprenevery, neoprávneného používania cudzích motorových vozidiel a ďalších trestných činov a vymeral mu za ne výnimočný - hrdelný trest. Jeho kumpáni si za neporovnateľne menšie previnenia proti zákonu vyslúžili tresty odňatia slobody od šestich mesiacov do šiestich rokov.
Podľa vtedy platných zákonov musel predseda senátu, ktorý vyniesol rozsudok ukladajúci trest smrti, predložiť celý spis Najvyššiemu súdu Československejsocialistickej republiky. Ten opätovne preskúmal zákonnosť rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že nedošlo k porušeniu zákona. Konštatoval, že uloženie trestu smrti si v tomto prípade vyžadovala účinná ochrana spoločnosti, keďže nebola nádej na to, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody.
NAMIESTO POINTY
Podľa vtedy platného znenia Trestného zákona a Trestného poriadku sudca oznámil Stanislavovi Andreánskemu, dobre stráženému vo väzenskej cele, že "trest smrti bude vykonaný" a zároveň mu prečítal odsudzujúci a právoplatný rozsudok... O tom, ako protagonista príbehu oznámenie prijal, nie je nič známe. V súdnych análoch sa nachádza len záznam lekára o tom, ako a kedy smrť nastala.
Načim už len uviesť, že podľa paragrafu 30, odsek 3, Trestného zákona sa "trest smrti vykonal obesením". Pri poprave boli bezprostredne prítomní sudca, prokurátor, lekár a náčelník nápravnovýchovného ústavu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
