centre predstavilo kapelu z Českej republiky 123 minut. Trio vynikajúcich hudobníkov v zložení Zdeňek Bína - gitara, spev, Emil Valach bicie a bas gitarista a hráč na kontrabas Fredrik Janáček na pódiu excelovalo. Ich nadupaný mix funky, džezu, občas i techna a bluesu, nenechal nikoho na pochybách, že svoje nástroje ovládajú naozaj majstrovsky. Komunikácia s publikom bola výborná. Neboli potrebné žiadne slová. Ešte pred koncertom sa nám podarilo prehodiť zopár slov s lídrom kapely Zdeňkom Bínom.

Ako ste sa dopracovali k zaujímavému názvu 123 minut?

Bola to v podstate myšlienka, ktorá vznikla v mojej hlave niekde na prechádzke, na ulici. Nemá žiaden význam. Bol to len taký bláznivý nápad a nakoniec ostal.

V roku 2000 vás Česká hudobná akadémia ocenila titulom objav roka. Čo pre vás toto ocenenie znamenalo?

Možno by sa viacerí divili, ale my sme boli v prvom rade strašne prekvapení, pretože cenu sme v žiadnom prípade neočakávali a nakoniec nám spadla z jasného neba rovno do lona. Určite to bola obrovská reklama, ale na bežnom chode kapely to nič nezmenilo. Celá inštitúcia Hudobnej akadémie mi pripadá tak trochu nešťastná. V krajine, kde sa veľa pôvodných vecí nevydáva by sa nemusela robiť zbytočná show v televízii.

Pýtam sa preto, lebo na Slovensku skončilo podobné odovzdávanie cien fiaskom. Viaceré kapely a interpreti ho jednoducho ignorovali...

Určite tie ceny nemajú takú váhu, aká sa im všeobecne dáva. Akékoľvek súťaženie v hudbe je nezmyslom. Celé je to dosť zvláštne. Človek, ktorý sedí doma a normálne sa o hudbu veľmi nezaujíma, pozerá sa v televízii na odovzdávanie cien, kde vyhodnotia speváčku roka, ktorá je v skutočnosti len priemerná. Divák však vidí celú tu slávu a nádheru a povie si, tak toto je to pravé. Ide však, podľa mňa, o značné skreslenie.

Celá vaša tvorba je založená na absolútnej improvizácii. Kto najčastejšie vysiela prvotné signály?

Nápady prichádzajú väčšinou z mojej strany. Potom sa to už rozvíja akosi samo. Dôležitá je absolútna voľnosť. Každý si môže hrať čo chce. Niekedy ani nevieme, ako sa celý nápad skončí. Či to bude blues, alebo napríklad house. Práve to je na našej hudbe krásne, že ju môžeme vytvárať, ako nás napadne a ako chceme.

Takýto štýl práce si však vyžaduje dokonalé zvládnutie nástroja a veľa ďalších dôležitých vecí. Znamená to, že ste študovaní hudobníci?

Ja osobne nepoznám noty, ani názvy akordov a v podstate ani ostatní nemajú špeciálne hudobné vzdelanie. Sme absolventmi takzvanej školy života. Hudba sa musí rodiť v hlave, aj bez samotného nástroja. Ten je len prostredníkom toho, čo sa ti točí v hlave. Naše skladby vznikajú spontánne na koncertoch, niekedy aj počas zvukových skúšok. Občas ma napadne zaujímavý motív aj doma, alebo niekde na ulici.

Ktoré zo slovenských kapiel, alebo interpretov sa vám páčia?

Musím povedať, že slovenskú scénu až tak dobre nepoznáme. Na festivaloch sme sa občas stretli s Janou Kirschner a s hudobníkmi z jej kapely a vždy to bolo veľmi príjemné. Takisto sa nám páči naživo Richard Müller a strašne pohodová kapela je Vidiek. Viac ich, priznám sa, nepoznám.

Je to kvôli tomu, že v českých rádiách a televízii slovenská muzika absentuje?

U nás sa len veľmi málo hráva nekomerčná muzika. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo slovenských interpretov v Čechách málo poznajú. Čo ma mrzí najviac je, že v ČR sa všeobecne o dianí na Slovensku vie veľmi málo, nielen čo sa týka hudby. Izolácia, aspoň z môjho pohľadu, je dosť veľká.

Na Slovensku nie ste po prvýkrát. Napriek tomu sa vás opýtam, čo ste v tunajších končinách ocenili, čo sa vám naopak nepáčilo?

Veľmi nás prekvapilo, že na našich koncertoch sa tu na Slovensku stretávame s citlivými ľuďmi. Napriek tomu, že tu nie sme až takí známi, ako v Čechách, diváci nás berú veľmi prívetivo. Nejde o také klasické okukovanie. Počas koncertu nám dávajú najavo, že prišli kvôli muzike. A čo sa nám nepáči? Nepáči sa nám, že nás šacujú colníci na hraniciach. Najmä, ak ideme hrať na benefičnú akciu a v podstate si nič nevezieme. Nedávno sme museli za bezcenný zdrap papiera zaplatiť slovenským colníkom tisíc korún.

Na záver sme sa v súvislosti z prebiehajúcimi Majstrovstvami sveta v ľadovom hokeji, ešte opýtali bas gitaristu Fredrika Janáčka, ktorý je z polovice Švéd a z polovice Čech, ktorému mužstvu bude držať palce. Dostali sme prekvapujúcu odpoveď. Fredrik totiž fandí Čechom aj švédskemu tímu zhruba narovnako. Keďže žije už niekoľko rokov v Prahe, vo finále by skôr privítal českých hokejistov. Najlepšie by bolo finále Švédsko Česko, alebo repete z minulého roka Česko Slovensko. Možno by som bol radšej, keby tentoraz vyhrali Slováci, podotkol Fredrik.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.