Ivan Feik z Jelšavy. So šesťročným Erikom sa vybral na tradičné prvomájové stretnutie priateľov do lokality nazývanej Skalka v Jelšave, okres Revúca. Erikovi sľuboval výlet už dávno a tak sa túru a spoločné posedenie v prírode tešili.
Netušili, že sa skončí šťastím v nešťastí. Na malej čistinke v lese už na nich čakalo približne dvadsať ľudí, ktorí opekali slaninu a varili guláš. Pobudli tam hodinu, ale na Erikovu prosbu sa pobrali domov, k mame. Dolu kopcom šiel v popredí otec, za ním syn. "Odrazu som sa pošmykol, ani neviem na čom, kotúľal som sa a zastal som po tridsiatich metroch. Stačilo päť metrov a spadol by som do dvadsaťmetrovej priekopy na skaly. Zachytil som sa koreňa stromu, ale hlavou som do niečoho narazil. Len očami som dokázal vnímať, ako za mnou pribehol Erik a opakovane kričal: Ocko, čo ti je! Triaslo ma na celom tele a odvtedy si nič nepamätám. Zobudil som sa až o hodinu na blízke húkanie vlaku," so slzami v očiach hovorí I. Feik (foto na titulnej strane).
Okamžite začal na Erika kričať, ale počul len ozvenu vlastného hlasu. Po pol hodine zišiel z kopca, kde už na manžela so synom čakala jeho žena. Tá sa od manžela dozvedela šokujúcu správu: "Erik sa nám stratil. Neviem, kde je." Manželka sa s plačom rozbehla domov s nádejou, že Erika nájde tam. Manžel zatiaľ spolu so švagrinou a kamarátom prehľadal šesťkilometrový úsek až po Lubeník. Márne. Vrátil sa domov a odtiaľ šiel na políciu, kde mu poradili, aby ostal doma a čakal.
V tom čase už po Erikovi pátralo 23 policajtov so šiestimi služobnými psami z Revúcej, Rimavskej Soboty a Brezna. Počas noci sa do akcie zapojil aj vrtuľník letky Ministerstva vnútra SR. Po nezvestnom chlapcovi však nebolo ani stopy.
Pre otca a matku bola noc z utorka na stredu tá najhoršia. I. Feik nevydržal a išiel naspäť do lesa. Manželka zatiaľ sedela pri telefóne u susedov. Po prebdenej noci bezvýsledného pátrania sa okolo siedmej hodiny rannej vybral otec na políciu. Medzitým si obyvatelia Jelšavy vypočuli v miestnom rozhlase výzvu na pomoc pri hľadaní šesťročného chlapca. Následne sa na pátracej akcii zúčastnilo 39 policajtov so siedmimi služobnými psami, 130 vojakov, 9 motorových vozidiel a dobrovoľníci.
Včera pred deviatou ráno zazvonil u susedov manželov Feikových telefón a matka dostala tú najradostnejšiu správu. Erik sa našiel. Dobrovoľník Ladislav Ondrejčík šiel v lese medzi Skalkou a miestom otcovho pádu za hlasom chlapca, ktorý volal na otca. Matka dieťaťa okamžite bežala na políciu. "Pozeral na mňa vystrašeným pohľadom a nepreriekol ani slovo. Vedela som, že bude v šoku, ale po naliehaní mi ho policajti predsa len dali aspoň postískať. Neverila som, že je živý, až kým som ho nedržala v náručí," rozpráva Jana Feiková.
Krátko na to svojho syna odprevadila do Nemocnice s poliklinikou v Revúcej, kde si ho na odporúčanie lekárov nechali na dvadsaťštyrihodinové pozorovanie. Podľa ošetrujúcej lekárky MUDr. Jany Knotkovej, po prijatí na detské oddelenie Erik nerozprával a dokonca si nepamätal meno svojho brata.
Kompletné vyšetrenia potvrdili dobrý zdravotný stav a okrem štyroch kliešťov prisatých na tele a známok popŕhlenia po žihľave, bol fyzicky v poriadku. Po psychickej stránke bolo zjavné, že utrpel traumu. S okolím nekomunikoval a na otázky matky len prikyvoval. Po hodine sa však jeho správanie upravilo a keď sa vyspal a najedol, nálada sa Erikovi zlepšila. "Prvá Erikova otázka bola: Kde je ocko? Keď manžel spadol, Erik šiel poprosiť o pomoc moju kamarátku, ktorá býva neďaleko od miesta, kde sa to stalo. Na ceste však zablúdil a keď sa chcel vrátiť k otcovi, stratil orientáciu úplne. Stretol aj pána, ktorého sa spýtal, kam ide. Ten sa vraj len obrátil a odišiel," plačúc hovorí matka. Pocity, ktoré prežívala počas pátracej akcie, opísať nevedela. Najhoršia bola pre ňu bezmocnosť a chvíle čakania, keď nevedela, či je Erik zdravý a či vôbec ešte žije. "Nikdy a nikomu neprajem situáciu, keď rodič vie, že jeho dieťa je v noci v hustom lese, hladné, smädné a bez rodičov," vykresľuje svoje myšlienky J. Feiková.
"Maminka, v noci ma otravovali mravce, tak som sa s nimi hral. Pre pavúka, križiaka som postavil skrýšu," hovorí o nočných zážitkoch svojej matke Erik. Predtým, než nadránom zaspal na čistinke, zo strachu sa dvakrát pozvracal. Dieťa tvrdí, že záchranný vrtuľník zbadalo a kývalo naň. Nik ho však nezaregistroval.
Erik sa postupne dostáva do psychickej pohody, ale s cudzími ľuďmi komunikuje len s námahou. Do nemocnice si dal priniesť najobľúbenejšie jedlo-ryžový nákyp a hračky Pokémonov. Ješavou sa počas našej návštevy u I. Feika rozliehala hudba, ktorú na želanie Erikovej matky pustili do miestneho rozhlasu. Pieseň od Joža Ráža, ktorú pozná Erik naspamäť, patrila všetkým ľuďom podieľajúcim sa na záchrannej akcii. Šťastní, ale šokom poznačení rodičia svorne tvrdia, že viac na Skalku nepôjdu a syna z očí nespustia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
