všetkých. Slová mama a otec nemajú adresáta. Aký majú obsah? Ako sa mama a otec správajú? Čo robia? Ako vyzerajú? Je teta denná a teta nočná. Teta nemá čas kŕmiť dieťa v náručí, pretože ich má veľa napríklad aj desať. Pohladenie a telesný kontakt treba rozdeliť medzi deti v celej skupine. Otcova náruč? O nej môžu len snívať. Muži pracujú v domovoch len výnimočne. Deti, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, je na Slovensku niekoľko tisíc. Najčastejšie v detských domovoch (DeD), diagnostických centrách, špeciálnych školách a iných inštitúciách. Pracovníci týchto zariadení sa snažia zväčša s veľkým nasadením napĺňať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im darí. Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť. Prečo? Jednou z vecí, ktoré nás ľudí zjednocujú, sú naše potreby. Môžeme ich zjednodušene rozdeliť do dvoch skupín. Denne pociťujeme hlad, smäd a naše telo si vyžaduje určitú teplotu to sú základné fyzické potreby . Tie má väčšina z nás v našej krajine naplnené a aj o deti v DeD je z tejto stránky zväčša dobre postarané. Základné psychické potreby si možno až natoľko neuvedomujeme. Túžba po láske, potreba bezpečia, dôvery, dostatky podnetov a pocit, že niekam patríme, sú v nás veľmi silno zakotvené a nemôžeme ich ignorovať. Všetky uvedené potreby sú základné preto, lebo ak nie sú naplnené, dieťa zomiera. Ak je to dieťa maličké, zomiera fyzicky. Staršie dieťa, ktoré stratí rodinu, lásku, bezpečie a zázemie, fyzicky nezomrie. No zomiera jeho dôvera, pretože dospelí sklamali. A stratená dôvera sa buduje ťažko a pomaly. Potom príde čas, keď sa mladí ľudia z detských domovov stávajú sami rodičmi. Ako budú vychovávať vlastné deti? Počas detstva nemali rodičovský vzor. Nemali sa, kde naučiť, čo to znamená byť mamou a otcom. Nemajú odkiaľ vedieť, že plačúce dieťa potrebuje pohladiť, vziať na ruky, že čaká na hlas svojej mamy. Kruh sa uzatvára a história sa môže opakovať.
Z akého prostredia prichádzajú opustené deti?
Ako je možné, že ich rodičia opustili? Spomenuli sme situáciu, keď rodič vyrástol v prostredí, kde nemal možnosť naučiť sa, čo znamená byť rodičom a svoju úlohu rodiča nedokáže naplniť. Deti týchto rodičov často strácajú rodinu. Iným príkladom je situácia, keď žena zostane s viacerými deťmi a celú vec skomplikuje jej choroba, napríklad psychického charakteru. Širšia rodina nemôže pomôcť a deti sa dostávajú do detského domova. Stáva sa, že sa niektorí rodičia o dieťa postarať nechcú. Ak sa rodičia dostanú do väzby z dôvodu, že deťom ubližovali, potom sa o svoje deti starať nesmú. Je pravda, že v prípadoch, keď rodičia vypadnú zo svojej roly len na krátky čas, alebo keď ich neschopnosť (choroba) je len čiastočná, by bolo možné, aby pri istej odbornej pomoci vzniknutú situáciu zvládli. V tomto prípade by sa deti nemuseli dostať mimo rodinného prostredia. Zatiaľ v nás nie je rozvinutý systém primeranej pomoci zlyhávajúcim rodinám. Faktom zostáva, že niektoré deti rodinu strácajú a v žiadnom prípade na tom nemajú svoj podiel. Nemôžu za to!
Čo prežívajú opustené deti?
Deti, o ktorých hovoríme, pravdepodobne zažili niečo ťažké a nesú si vo svojom batôžku všeličo. Napríklad samotu, sklamanie týranie, nedôveru, smútok, strach, pocit viny ... Toto a ešte všeličo iné je skryté za túžbou po rodičoch a domove. Táto túžba môže byť vyslovená, ale často je len ticho nosená, skrytá za rôznymi maskami a prekrytá ruchom kolektívneho života v DeD. Ak by ste sa opýtali dieťaťa z DeD na jeho rodičov, povie Vám, že jeho rodičia by pre neho určite prišli, keby mohli, ale majú toľko práce, že nemajú čas. (Zvyčajne ho neboli pozrieť už niekoľko mesiacov, možno aj rokov). Keď do budovy DeD vstúpi neznámy dospelý a prihovorí sa deťom, oči detí sa upierajú k prichádzajúcemu s nádejou nie je to môj otec alebo mama? Niektoré sa priamo spýtajú: Ujo, teta vezmete si ma? Len malý počet, z tých tisícok opustených detí, má šťastie a novú rodinu nájde hneď. Existuje síce dlhý zoznam ľudí, ktorí čakajú na adopciu dieťaťa, ale na siroty, maličkého, zdravého, nie tmavej pleti. Je dôležité zdôrazniť, že v detských domovoch a iných inštitúciach na Slovensku sa nestáva, aby tam prišli úplné siroty. Ak sa stane, že dieťa tragicky osirie, väčšinou sa oň postará širšia rodina. Deti v detských domovoch sú takzvané sociálne siroty, alebo deti opustené z hľadiska ich situácie a pocitov. Zároveň sú to deti ako všetky ostatné, majú právo na lásku, bezpečie a domov ...
Čo môžeme urobiť pre opustené deti?
V roku l950 pán Winniccott povedal, že neexistuje fenomén dieťa,
môže existovať len fenomén matka a dieťa. Pod pojmom matka nerozumieme len žena matka. Psychológovia hovoria o takzvanej blízkej osobe, ktorá sa o dieťa stará, kde nie je podstatné pohlavie, vek, či príbuzenský vzťah. Alebo inak, dieťa považuje za rodiča toho, kto sa oň skutočne stará. Takže, čo môžeme urobiť pre opustené deti? Môžeme im doniesť hračky, sladkosti, zaplatiť dovolenku pri mori. Iste ich tým na chvíľu potešíme. Ak však chceme riešiť ich skutočný problém, musíme vyriešiť ich stav opustenosti. Musíme tieto deti zbaviť pocitu opustenia. Pre dieťa je dôležité vedieť, že mám ľudí, ktorí sú MOJI ĽUDIA, ktorí ma milujú takého, aký som. Pre dieťa je najdôležitejšie mať rodinu, mať vlastný domov! Ak opustenému dieťaťu poskytneme rodinu, ak mu pomôžeme rodinu nájsť alebo mu aspoň poskytneme zázemie v rodine, pomôžeme mu skutočne. Pokiaľ o niečom takom uvažujete, nabudúce sa dočítate, za akých podmienok je to možné.
Autor: M.Szobonyová, DeD Tornaľa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
