aktéri, aj do prológu tretej reprízy vložili tú istú fatálnu hrubku: Zase rýchlejšie rozprávajú, než myslia a robia. Tak to aj dopadne.
Ak si osviežime pamäte, vybaví sa, že "principiálnu" diskusiu forsírovali raz Jozef Migaš, raz Pavol Hamžík a raz točili tému do bludu médiá. Premiér bol vždy ten, kto najväčšmi vzdoroval heretikom. Naposledy v novembri, keď po slávnostnej recitácii vlastného hodnotenia vlastnej vlády (ktorú oklasifikoval priemernou "dvojkou") oznámil, že "nevidí dôvod na výmenu ministrov, otvorenie Koaličnej zmluvy by nepomohlo nikomu a preto nie je opodstatnené meniť existujúce vzťahy".
O to väčšie musí byť zdesenie, že tentoraz je to osobne Mikuláš Dzurinda, ktorý dvoma mediálnymi výkrikmi vracia zhrdzavenú agendu do hry. "Na Koaličnej rade sa o rekonštrukcii nehovorilo, ale medzi nami, JA SOM JU PRÁVE ZAČAL" (odvolaním Hamžíka, P.S.), vyhlásil v reakcii na správu STV, čo viacerí vzali ako dobrý bonmot. Potom však už skončil všetok humor: "Neskrývam, že zvažujem aj iné zmeny vo vláde, aby boli s nami ľudia spokojnejší", zduplikoval. Predseda klubu SDK Ján Rusnák, bezpochyby s mandátom svojho šéfa, potom dodal revolúcii aj časový rámec - "diskusia o výmene ministrov by sa mala uzavrieť do 2 týždňov".
Najväčší balvan na ceste akýchkoľvek prekopávok v kabinete - premiér - sa teda stáva razičom zmien. Na tom veľa nemení ani možný fakt, že myšlienka "prestavby" nevypadla z jeho hlavy - Hrušovský sa verejne už prihovoril tiež. Oproti bývalým pokusom sa však rozhodujúcou javí priaznivá atmosféra. Agregátny výkon vlády už doštval aj médiá, ktorých masívnejšie nasadenie v prospech rekonštrukcie brzdili predtým práve väčšie sympatie k Dzurindovi, než iným koaličným lídrom.
Ak je cieľom rekonštrukcie zlepšiť výkon vlády, je to podujatie skoro beznádejné. Vláde zostáva totiž presne rok "čistého" času; kým sa potenciálni noví ministri rozpozerajú v úrade, sú tu letné prázdniny, a definitívny koniec akejkoľvek exekutívy je potom jún 2002. Niežeby sa za rok nedalo čosi urobiť, ale na koncepčnú, systémovú prácu je to proste zúfalo krátko. Relevantný je postreh Magvašiho, že trebárs "zmena na ministerstve financií by bola obrovským dobrodružstvom v situácii, keď je rozpracovaný úplne nový model tvorby rozpočtu". Je to fakt. I keď kontinuita nie je neprekročiteľnou bariérou, blízkosť konca funkčného obdobia nástupy do temer všetkých rezortov znehodnocuje aj komplikuje.
Iná optika hodnotenia sa núka, ak zámerom rekonštrukcie majú byť imidžové efekty. Je možné bez zábran povedať, že hlboké personálne zmeny v kabinete zostali dnes už asi jedinou možnosťou, ako zvrátiť trend k volebnému fiasku strán koaličnej zmluvy (s výnimkou SMK). Je naivitou spoliehať sa na to, že občania ocenia účinky ekonomickej stabilizácie, ktoré sa majú naširoko prejaviť práve vo volebnom roku. Na škandálmi a kauzami už veľmi počmáraný obraz tejto garnitúry niet naozaj lepšej medicíny, než radikálna obmena tvárí. Ide inak o vcelku štandardný chvat, ktorým premiéri bežne reagujú na klesajúce ratingy. Napríklad Zeman, ktorý je v úrade iba o tri mesiace dlhšie ako Dzurinda, stihol už vymeniť dvojnásobný počet ministrov (10). Pričom omnoho výpovednejšie ešte je, že iba jeden-jediný z vykopnutých (Svoboda, exminister financií, toho času už vo výkone trestu) skončil kvôli podozreniam voči svojej osobe. Všetci ďalší sa museli porúčať z dôvodu, na aký u Dzurindu ešte doteraz nebol precedens - SLABÉHO VÝKONU na svojom poste.
Základný problém tejto rekonštrukcie je, že odhodlanie k nej dozrelo tak neskoro. Môže priniesť už iba preferenčný, nie však obsahový efekt. Práve naopak - s nástupom nezaťažených tvárí, aj kvôli ich nerozhľadenosti v rezortoch, sa zvyšuje hrozba prechodu na údržbársky režim, s vrcholným a jediným cieľom vylepšovania partajných profilov. Jednoznačná a kardinálna chyba Mikuláša Dzurindu leží práve v tom, že operáciu, ku ktorej sa zvoľuje dnes, blokoval v časoch, keď mohla byť nielen efektná (možno), ale aj efektívna.
Nezabúdajme zároveň, že aj napriek verejnému záväzku premiéra môže ešte veľkolepý projekt vyfučať do prázdna. Jeho vyššieuvedené výroky boli totiž rýchloimprovizáciou, ktorá nie je podložená žiadnymi politickými konzultáciami. Nejde iba o napätie v jeho SDKÚ (keďže na miesto Macejka alebo Pittnera vznesie očakávaný nárok KDH). Rozpútať sa môže aj ďalší konflikt s SMK, ktorá si z vnútorných dôvodov nemôže dovoliť napríklad obetu Csákyho, na čo však bude enormný tlak. Vôbec ani nevraviac o nevypočítateľnom správaní terajšej SOP. Rekonštrukcia, ak už má byť, sa jednoducho mala najprv politicky predvariť, a až potom ohlásiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
