nezmyselnej svetovej vojny.
Školský rok 1944/45 v okolí Sabinova sa začal oveľa neskoršie až od polovice apríla a trval dva a pol mesiaca, do konca júna 1945. Školákom to vyhovovalo a tešili sa z toho, ako sa dnes tešia všetky deti, keď nemusia ísť do školy. Sedem a pol mesiaca voľna bol pre nás všetkých veľmi ťažký oriešok. Veľa sme vtedy prežívali, čo sa nedá len tak jednoducho a krátko opísať. Šiesteho septembra 1944 osloboditeľské armády prekročili hranice na Dukle. Čoraz viac bolo počuť delostreleckú paľbu a častejší bol aj prelet ťažkých bombardovacích lietadiel ponad mestá a dediny Šariša. Bol zákaz vychádzania v noci a okná museli byť zatemnené aj napriek tomu, že obce ešte neboli elektrifikované. Napätie rástlo zo dňa na deň a v tomto duchu ľudia žili už niekoľko mesiacov, do príchodu frontovej línie a oslobodenia okolia a potom až po úplné víťazstvo a skončenie druhej svetovej vojny v máji 1945, keď Nemci kapitulovali.
Už v priebehu leta roku 1944 sa do obecnej školy našej obce nasťahovali Nemci. V neďalekej Štátnej roľníckej škole si dokonca zriadili poľný lazaret. Deň čo deň tam privážali na autách ranených vojakov od Dukly a celého severovýchodného Slovenska. V hlavnej budove školy boli ubytovaní ranení vojaci a v suteréne boli ošetrovne. Vedľajšia budova slúžila ako jedáleň a ubytovňa pre kuchynský personál.
Pri príležitosti 56. výročia ukončenia tejto vojny si spomínam, ako Nemci pri tej vedľajšej budove vykopali veľkú a asi 3 metre hlbokú jamu na použitý zdravotnícky materiál a amputované časti tela vojakov. Jamu pravidelne dezinfikovali chlórovým vápnom. Mŕtvych vojakov v bielych plachtách skupinka vojakov odvážala na konskom voze do veľkej kôlne pri stolárskej dielni hospodárstva. Tam ich ukladali do pripravených drevených rakiev a na konských záprahoch odvážali pochovať na cintorín do Sabinova. Aj takto vyzerala hrôzostrašná vojna, o ktorej mladá generácia nemá ani predstavu.
Pred príchodom frontu Nemci rýchlo likvidovali zdravotnícke zariadenie poľný lazaret. Všetko zlikvidovať nestihli. Tá podstatná likvidácia ostala na tamojších obyvateľoch a pracovníkoch školy a majetku po prechode frontu. Nemci si z majetku odvážali dobytok a iné potrebné zásoby. Čo nestihli zobrať oni, to potom zlikvidovala oslobodzovacia armáda, ako to už zvyčajne vo vojne býva.
V tom čase vojna už mala rýchly spád. Na niekoľko dní sa frontová línia zastavila pri Pečovskej Novej Vsi, potom pri L. Mikuláši, Ostrave a nakoniec v Berlíne. Nemci kapitulovali a bol vyhlásený koniec druhej svetovej vojny. Po vlne radosti a nadšenia sa začal život vracať do normálnych koľají. Upravila sa budova školy pre vyučovanie, zasypali jamu, o ktorej som písal a rozprúdila sa výroba na školskom majetku.
Nastal nový školský rok 1945/46 a škola opäť začala plniť svoje poslanie. Vrátili sa do nej študenti a začalo sa vyučovať. Pracovať začala aj školská jedáleň a v nej aj dve už v stredných rokoch kuchárky, ktoré bývali vo svojich izbách blízko jedálne. Pri obnove školy a majetku pracoval aj istý občan Sabinova Jozef B. Stravoval sa v školskej jedálni a s kuchárkami udržiaval priateľské vzťahy. V jeden pochmúrny jesenný večer si zaumienil, že kuchárky vystraší. Navliekol na seba bielu plachtu a zo strany parku sa vyškriabal na betónový múrik priamo pod okná kuchárok. Po oknách začal škriabať svojimi nechtami a zmeneným hlasom vydával tieto zvuky: "Kde je moja noha" alebo "Kde je moja ruka". Kuchárky od strachu zmeraveli a dokonca k jednej z nich museli privolať lekára. Jozef B. ďalej pokračoval v strašení: "Daj mi moju ruku" alebo "Daj mi moju nohu". Poznamenávam, že sa to odohralo v tesnej blízkosti jamy na použitý zdravotný materiál a amputované časti tiel vojakov. Jozef B. spozoroval, že so strašením to preexponoval. Z miesta strašenia rýchlo ušiel a svoje počínanie dlho tajil.
Život pokračoval ďalej a všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Pomaly sa už aj zabúdalo na toto strašenie. Stále nikto nevedel a nepoznal jeho aktéra a Jozef B. sa k tomu bál priznať. Až neskoršie pri jednej spoločenskej akcii a pri dobrej zábave všetko prezradil. Boli prekvapení jeho počínaním, ale mu odpustili a zmierili sa s týmto jeho nevhodným žartom. Prevážna časť ľudí, ktorí ten príbeh poznali už nežije. Ostala spomienka na hrôzy vojny a na príbeh, ktorý sa odohral pred viac ako 50 rokmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
