Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Ševcovstvo bolo veľmi rozšírené a staré remeslo. Jeho príslušníkov nájdeme takmer v každom meste na Slovensku. O ich početnosti svedčí aj údaj, podľa ktorého bolo vyše 120 ševcovských dielní, čo bolo najväčšie množstvo. Prvý ševcovský cech na Slovensku vznikol v Prešove roku 1374. Medzi ďalšie cechy s najstaršími štatútmi patria cechy v Bratislave 1376, v Komárne 1463, v Kremnici 1465, v Košiciach 1480, v Bardejove 1499, v Banskej Bystrici 1513 atď.
Obuvníci vyrábali zásadne len novú obuv. Starú neopravovali. Šili koženú obuv každého druhu : škorne nazývané aj boty, či bačkory, krpce, ženské a mužské črievice s gombíkmi, sponami, alebo inými ozdobami, šnurovacie topánky, detskú obuv, čižmy s krátkymi a dlhými sárami, sedliacke čižmy atď. Svoje výrobky vyrábali z ťažkej volskej, ale aj kozej, baranej a mäkkej teľacej kože. No kupovať konskú kožu a vyrábať z nej topánky mali však zakázané. Topánky a čižmy zhotovovali najčastejšie z čiernej, červenej a bledohnedej kože. Zásadou obuvníkov bolo, že nesmeli šiť obuv ihlou, ale šidlom. Podošvy mohli našívať nasmoleným konopným vláknom, tzv. dratvou. Hotové topánky nesmeli mazať lojom, ale len masťou. Obuvník sám vyhotovoval topánky, pôvodne si sám spracoval potrebnú kožu (až neskôr po špecializácii remesiel sa ševci venovali len výrobe obuvi a kožu kupovali od garbiarov) a musel si takisto sám vedieť vystrúhať aj kopyto.
Ševci v Košiciach mali svoj cech od roku 1480. Podmienkou prijatia do cechu bolo získanie meštianskeho práva a zaplatenie 3 zlatých. Ďalšou zaujímavou podmienkou pre tovarišov v košickom ševcovskom cechu bolo, že sa nesmeli oženiť pred vyhotovením majsterštuku. Svoje majstrovstvo tovariši dokazovali vyhotovením : 1 páru čižiem s riasením (záhybmi), 1 páru čiernych sedliackych čižiem, 2 pármi krátkych čižiem (červené a čierne), 1 páru šnurovacích topánok, 1 páru ženských šnurovacích topánok, 1 páru topánok so sponkou a 1 páru čiernych topánok s gombíkom. Materiál na vyhotovenie majsterštuku tovarišom dal cech, preto aj topánky sa stali majetkom cechu. Ak tovariš majsterštuk neurobil, musel pracovať u majstra ešte jeden rok, aby sa zdokonalil. V štatúte ševcov sa určovalo, že tovariš ktorý vynechal prácu a odsťahoval sa z mesta na dlhšie, ako rok a deň, strácal členstvo v cechu.
Ševci svoje výrobky predávali na trhoch a jarmokoch. Zaujímavosťou v tomto cechu bolo, že starší členovia cechu vyznačovali mladším miesta, kde si majú na trhoch a jarmokoch postaviť stánky. No skôr, ako začali predávať, museli čižmy a topánky dôkladne prezrieť dvaja, či traja majstri poverení kontrolovaním. Predišlo sa tým vlastne tomu, že sa z dielne nedostali von nekvalitné výrobky. Chybné mali právo zhabať. Na jarmoku bolo zvykom, že najprv predávali domáci majstri a to od 8 hodiny ráno a cudzí majstri až hodinu po nich. Každý majster mohol na trhu predať len 6 párov čižiem a 6 párov topánok. V prípade, že nemal čižmy mohol na trh doniesť 12 párov topánok a 1 pár detských. Tento predpis mal vylúčiť konkurenciu medzi majstrami a zabezpečiť, aby každý majster mal rovnakú možnosť predaja. Cechmajster s jedným majstrom v tomto cechu mal každé štyri týždne dozerať v dielňach a na jarmokoch na to, aby majstri nezvyšovali ceny.
Od 18. storočia sa títo remeselníci delili na ševcov uhorských a ševcov nemeckých, ktorí zhotovovali obuv podľa uhorského resp. nemeckého vkusu, či spôsobu.
Patrónmi cechu ševcov boli bratia svätý Krispin a svätý Krispinian. Cechoví majstri si ich zvolili preto, že šlo o bratov z kresťanskej šľachtickej rodiny (žijúcich v Ríme v polovici 3. storočia) ktorí sa vyučili obuvníckemu remeslu, aby mohli medzi pohanmi pohodlnejšie žiť. Neskôr sa usadili v meste Soasson v Galii, kde vykonávali svoje remeslo. No keď sa dozvedel o ich úspechu cisár Maximilián, dal ich umučiť a popraviť. Stalo sa to 25. októbra 287. Svätí zvyknú byť zobrazovaní na obuvníckych cechových pečatidlách (a samozrejme aj na pečiatkách) s palmami v rukách a pri nohách s obuvníckymi nástrojmi.
Názvy niektorých nástrojov používaných v ševcovskej dielni : šidlo - nástroj na dierkovanie kože, knajp - nástroj na krájanie kože, rašpľa - struhák na kožu a drevené klince, fajel - plochý pilník na pílenie železných klincov, rajpandla - kosť, ktorou sa hladí podpätok a podošva, klema - zverák, drevený nástroj na prichytávanie zošívaných častí obuvi, kopyto - drevená forma, podľa ktorej sa vyhotovuje obuv, štender - železné kopyto, puma - kamenný, alebo kovový hranol na vyklepávanie remeňa, vyzuvák - mišo, nástroj na vyzúvanie topánok, koník - nástroj na vyzúvanie čižiem, štrichel - značka na mierke, ktorou sa merala veľkosť obuvi, škopek - nádoba na namáčanie kože (remeňa).
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
