obdivovať lásku dvoch zvieracích druhov, ale už pri prvej návšteve nás fascinovala ohromná láska k zvieratám, ktorá je u Holečkovcov na prvý pohľad hmatateľná a viditeľná. Hneď pri bráne nás privítali dve obrovské sučky, pudel kráľovský čierny Brita a nowofundlanďanka Sisa. Vo vnútri domu šantili malé toy pudle Dusty a Diana, na oknách sa vyhrievali ich tri mačky Linda, Filip a Pikaso. Do ich veľkej zvieracej rodiny ešte patria rôzne exotické vtáky vo veľkých interiérových klietkach, ktoré zanedlho vymenia za záhradné voliéry a vo vnútri nás upútali aj nádherné dve akvária s rybami obdivuhodných rozmerov. Samozrejme, musíme spomenúť aj zajace a sliepky, ktoré ku pravému gazdovstvu neodmysliteľne patria. Ako sa nám členovia rodiny priznali, to ešte nie je konečný počet zvierat. Syn túži po krokodílovi, pani MUDr. Soňa Holečková chce mať pštrosa a otec rodiny Ing. Peter Holečko chce vlastniť koňa. Po niekoľkých hodinách príjemnej debaty, môžme dať ruku do ohňa, že ich zverinec sa určite ešte časom rozrastie. A možno aj o tigra, ktorého zbožňuje ako aj všetky mačkovité šelmy MUDr. Soňa Holečková. Ako to všetko v rodine Holečkových so zvieratmi začalo, nám objasnil Ing. Peter Holečko.

Rozdiel medzi hľadaním mŕtveho a živého

"Som vyše tridsať rokov profesionálnym kynológom. V Zväzarme sme zakladali kluby záchranárskych psov. Stál som pri zrode záchranárskej brigády v Medzeve, v Košiciach a v Švedlári. Prvýkrát sme si kynologickú záchranu v Medzeve vyskúšali tak, že sa tam raz stratil istý dedko na hubách a my sme ho aj s našimi psami našli o jednej v noci. To bol náš prvý úspech. Potom nasledovali ďalšie pátracie úspechy. Napríklad náš klub, ako prvý ponúkol pomoc Japoncom pri ich zemetrasení, ale žiaľ, nakoniec sme kvôli byrokratickým prieťahom nikam nešli. Ale potešil nás aspoň oficiálny list z Japonska, v ktorom nám poďakovali za snahu a napísali, že náš štát sa prihlásil pomôcť, ako prvý. Aj pre nás to bola prvá medzinárodná snaha. Ale veľa úspechov sme mali s našimi psami u nás. Napríklad pred dvoma rokmi pri povodniach v Jarovniciach. Mesiac tam fungovali naši chlapci z Medzeva, aj ja so svojou Sisou. Spolu sme našli väčšinu mŕtvych. Dokonca po štrnástich dňoch, aj ženu pod siedmimi metrami nánosu bahna. Psi záchranári sú totiž schopní učiť sa vyhľadávať za pochodu. My ich môžeme učiť hľadať len živých. A nájsť mŕtvych je veľký rozdiel. Stimul robíte na živých ľuďoch, a živá bytosť má iný pach a teplotu ako mŕtvy. Napríklad v Jarovniciach vyplavilo niekoľko tisíc sliepok, ja osobne som videl dvanásť nafúknutých mŕtvych svíň a pes sa musí naučiť rozlišovať medzi zdochnutým zvieraťom a mŕtvym človekom."

Kynológia v znamení dobráckych nowofundlanďanov

Práve Sisa, ktorá nás pri bráne vítala, je hrdinkou Jarovníc. Žiaľ, dodnes má z týchto heroických dní pozostatky na srsti. Bahno jej ju vyžralo a len pomaly sa dostáva do formy. P. Holečko má ku nowofundlandským psom zvlášť citový vzťah:

"Prvá bola Ambra. Bola výnimočná aj tým, že mala všetky záchranárske skúšky, vrátane lavínových, čo je u nowofundlanďanov zvlášť cenené, pretože prevláda názor, že sú to najmä spoločenské plemená. Ale pôvodom sú vodní záchranári. Samozrejme, trénovali sme aj jej prirodzenú vodnú záchranu. Ambra zachránila mnohých ľudí, nielen dospelých, ale ich štvorročné dieťa. Vystopovala tiež susedovi ukradnutú sviňu. Žiaľ, práve jej dobrá povaha ležala asi dakomu v žalúdku a nejaký zlosyn ju otrávil. To ma dosť vzalo a preto som sa rozhodol, že budem nowofundlanďanom verný. Dosť ťažko sa cvičí, potrebuje inú metodiku a veľa tréningu."

Kráľovský čierny pudel Brita je zas pre P. Holečka, ako nám prezradil, istým trénerskym experimentom:

"Kráľovských pudlov má vo výzbroji kráľovská anglická stráž. Toto plemeno je veľmi inteligentné, mohutné, rýchle, elegantné a používa sa na všetko možné. Má perfektný čuch, je špecialistom na vyhľadávanie drôg. Len na Slovensku je tento pes málo známy. Moja Brita je zatiaľ víťazom Slovenska mladých a má titul C.A.C. Zatiaľ je mladá, má rok a pol. Výstavy má však veľmi nebavia, skôr výcvik."

Každý pes je jedinečný

Veľmi nás tiež zaujal aj spôsob pomenovania psov. Síce každý má rodokmeň takého rozsahu, že mu môžete vykať, ale mená im už dal priamo majiteľ.

"Mám s menami takú skúsenosť, že im ich dávam podľa toho, čo zo psa chcem mať. Keď som chcel mať dobrého stopára, nazval som ho Apač. Z Brity chcem vychovať ostrú sučku, tak preto brita ako Britva a Sisa je krásavica, ako princezná Sisi. A verte, zatiaľ sa mi to vždy splnilo. Meno presne predurčilo ich budúce psie vlastnosti."

P. Holečko však v žiadnom prípade nie je ortodoxným obdivovateľom len čistokrvných plemien. Práve on zorganizoval v roku 1995 prvú výstavu psov bez preukazu pôvodu v Košiciach a zároveň na Slovensku:

"Mal som takú víziu, aby som pritiahol chovateľov k výcviku psov. Robili sme ju presne tak, ako sa má. Vytlačili sme katalógy, pozvali medzinárodných rozhodcov, zohnali sponzorov a fungovalo to. Žiaľ, takýmto akciám sa treba veľmi venovať a ani ekonomické podmienky tomu veľmi nepriali a preto som už ďalšiu podobnú akciu neorganizoval. Ale moju štafetu prevzali Bratislavčania a tam sa podobné podujatia organizujú každý rok. Dnes sa veľa hovorí o psoch s preukazom pôvodu, ale prečo je tomu tak. Môže mať pes rodokmeň, ale keď s ním nechodí majiteľ na skúšky, jeho šteňatá nemajú šancu získať papiere. A pritom môžu byť nesmierne vydarené. Veď pes sa nehodnotí podľa ocenení, ale aký úžitok majiteľovi prináša. Aj pouličné zmesi majú právo na prežitie, pokiaľ prinášajú majiteľovi radosť, splnili svoju úlohu vrchovato. Odburávajú samotu, nútia človeka chodiť na zdravotné prechádzky a chápu jeho problémy. Pes je tiež veľkým pomocníkom pri výchove detí. Učí ich zodpovednosti a láske k prírode."

Psa sa dá pri dobrom vedení naučiť mnoho potrebných vecí, ale aj rôzne vtipné finty. A aby neostalo len pri slovách, P. Holečko nám na záver prakticky predviedol, ako naučiť psa čítať. A to skutočne hociktorého, treba len trochu trpezlivosti:

"Potrebujete hrubú knihu, tenké kúskz dobrej, najlepšie maďarskej salámy a na pre väčší efekt psa aj bejzbalovú čiapku a okuliare. Tie mu nasadíte aj so šiltovkou na hlavu a potom začnete s výcvikom. Otvoríte knihu a pd stranu položíte krúžok salámy a dáte povel čítaj. Pes, keďže cíti vôňu, otočí ňufákom stranu a salámu zje. Toto neustále opakujete, ale už zložitejšie. Krúžky salámy dávate pod každú druhú, tretiu a ďalšie stany. Nikdy nemožno zabudnúť na povel čítaj. Úplne na záver, už salámy pod strany nedávate, len dáte príkaz čítaj a pes reflektívne začne otáčať ňufákom strany. Samozrejme, keď to urobí, treba ho odmeniť salámou, ale tu už mu dáte z ruky."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.