podujatia, kde sa za hmlou vzletných fráz o dôležitosti a hlbokých ideách toho-ktorého mítingu skrýva iba spôsob, ako "podojiť" tú-ktorú inštitúciu tak, aby si nenápadne prilepšili jej vlastní zamestnanci, organizátori aj pozvaní hostia. (Ktorí to potom pozývateľom pri najbližšej vlastnej príležitosti recipročne vrátia.)
Bratislavská konferencia o "nových demokraciách, líderstve a zodpovednosti" však môže byť naozaj svetlou výnimkou. Niežeby sa toho cez víkend, na konto daňového poplatníka, skonzumovalo a prepilo málo. Táto masívna akcia sa ale nielen hustotou zúčastnených celebrít na meter štvorcový, ale aj politickým odkazom ukázala vskutku "najvýznamnejšou medzinárodnou udalosťou, ktorá sa doposiaľ na Slovensku odohrala", ako hrdo vyzdvihol premiér Dzurinda.
Investované náklady sa tentoraz poplatníkovi môžu skutočne rentovať. Konferencia bola totiž predovšetkým mohutným inštitucionálnym lobingom za rozšírenie NATO. Hlas exkluzívnej zostavy, ktorá sa v Bratislave prezentovala, sa veru nedá celkom prepočuť ani v najvyšších centrách, kde budú padať rozhodnutia - teda v Bushovej administratíve a Kongrese USA. Deväť kandidátskych krajín NATO sa proste združilo do nadnárodnej vplyvovej štruktúry so synergicky zosilnenou váhou svojho hlasu.
Vyvrcholením bol podľa očakávania ďalší z "historických" prejavov českého prezidenta. Práve jeho reč zapíše túto Bratislavu do análov; takú ostrú kritiku oficiálnej ruskej politiky, akú si dovolil Havel v Redute, ešte z úst predstaviteľa európskeho štátu počuť nebolo. V podobnom duchu ladili svoje príspevky i ďalšie prítomné kapacity - Rupnik, Brzezinski, Jackson. Táto konferencia bola vlastne prvým svetovým fórom, odkiaľ jednotne zaznelo, že odpor Moskvy si netreba všímať a nemá demokratickú legitimitu, ani pokiaľ ide o "kritickú" oblasť Pobaltia. Toto bolo doteraz tabu; "národný záujem" Ruska sa doposiaľ tvrdo rešpektoval aj pri prvom rozširovaní NATO a všetky európske vlády ho v rokovaniach s Kremľom stále otvorene pripúšťajú.
Druhé verejné posolstvo, ktoré vyšlo z Bratislavy, je príjemné a zradné zároveň. Hovorí o tom, že rozširovanie NATO je de facto nezvratné a Slovensko je spolu so Slovinskom široko akceptované ako líder potenciálnej druhej vlny a najvážnejší uchádzač. Dokonca podľa Havla by vstup našej krajiny mohol prekaziť už iba akýsi "tragický zvrat", ktorý v súkromnom rozhovore s Rupnikom aj konkretizoval - návrat Mečiara k moci.
Je vcelku nesporné, že SR sa za súčasnej vlády naozaj prepracovala na lídrovskú pozíciu. Uznanie tohto faktu celou konferenciou akoby tento názor odborne inštitucionalizovalo. Práve tu sa však skrýva hneď dvojitá zrada; rozšírenie totiž napriek vydarenej bratislavskej akcii stále nie je hotovou vecou. V samotných USA, a najmä Európe má aj celý rad veľmi vplyvných odporcov, ktorí však na konferenciu pozvaní neboli. (Preto hovoríme o "lobingovej akcii" - konferencie s neutrálnym zameraním, kde ide iba o problém, mávajú zvyčajne pluralitné názorové obsadenie.) Ak padne napokon predsa len iné rozhodnutie, než na aké boli nastavené očakávania, rozčarovanie môže byť enormné. Príkladov zo života by sa našlo - nie je to prvýkrát, čo sa tu kampaňuje na témy so zatiaľ otvorenou koncovkou.
S príznakmi "kampaňovitosti" súvisí aj druhý zradný moment. Že je Vladimír Mečiar ako partner na Západe absolútne neakceptovateľný, je jasné skutočne každému. Vrátane jeho slovenských priaznivcov. Minimálne sa dá stopercentne povedať, že o tom nemajú pochybnosť tí, ktorí ho aj tak voliť nebudú. Vzniká teda otázka, prečo museli byť všetci prominenti inštruovaní a navádzaní (viď okrúhly stôl STV), aby túto "zvesť" osobne vyjavili slovenským voličom. Keďže sa s témou opakovali viacnásobne, mnohých muselo napadnúť, že tu už nebeží o NATO, ale o biedne preferencie koaličných strán. Veľmi to tak aspoň vyzeralo.
Nadbiehanie hostiteľom nesie v sebe tú kúzelnú pointu, že ak sa budúca slovenská vláda naozaj nebude dať bez HZDS zostaviť, pražský summit NATO môže čerpať priamo z "ideových odporučení" bratislavskej konferencie skvelú zámienku, prečo sa so SR nezaoberať. "Tragický zvrat" nastal, povedia; veď sami ste vlani hromadne prikyvovali Havlovi s Brzezinským aj Rupnikom, keď na "jedinú možnú prekážku prijatia SR" upozorňovali. Čo ešte chcete?
To je, našťastie, isteže len teória. Ratifikáciu môžu členské krajiny NATO vo svojich parlamentoch prinajhoršom pozdržať aj niekoľko rokov. Podozrenie zo zneužitia cezpoľných prominentov na účely straníckej propagandy však zostáva najväčším kazom podujatia, ktorý sa naozaj mohol zo scenára vypustiť. Vstup do NATO je totiž pre krajinu natoľko dôležitý, že je bohapustým hazardom zvýznamňovať rolu budúcich volieb.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
