studený a nanajvýš nepríjemný vietor a tak slovo dalo slovo a zašli spolu zohriať sa do neďalekého bistra. Objednali si horúcu kávu. "Nehorúcu nepodávame," pokúsila sa o vtip barmanka nonšalantne obsluhujúca espresso, prístroj na rýchle varenie kávy, ktorý práve v tom čase prišiel u nás do módy.

Po káva sa šli prejsť, počkali na ďalší autobus a večer ho pozvala ďalej. Nevzpieral sa a po niekoľkých nociach sa napokon k Erike presťahoval.

SILÁK ALEBO SLABOCH?

Bývali spolu už niekoľko mesiacov, ale Erika nemienila kvôli nemu zmeniť svoj spôsob života. Dušan najprv len čosi tušil, neskôr to však už vedel naisto. Dozvedel sa, že od čias, čo spolu bývajú, mu "zahýba" s tromi mužmi. Prosil ju, aby s tým prestala, ale nič nepomáhalo. "Keď mi budeš neverná, niečo si urobím!" zastrájal sa, ale akosi to nezabralo. Aj neskôr zopakoval svoju hrozbu o tom, že si niečo spraví, ale Erika sa z neho vysmiala: "Ty že si niečo urobíš? Ty slaboch! Veď stále len sľubuješ…" Jej cynizmus ho deptal, zožieral a hádky boli na programe čoraz častejšie.

Vyvrcholilo to v jeden októbrový podvečer: "Pozri sa, Erika, viem..." Smiala sa z neho, dávala mu najavo svoje opovrhnutie a tak schytil do ruky nôž, aby bol aspoň trochu silný. Aspoň tak naoko..."Viem, že si sa s mnohými spustila..."

"Si trápny!" náhle mu skočila mu do reči. Chvíľu na neho hľadela a potom začala pekne pomaličky zvažujúc slovíčko po slovíčku: "Nepopieram, že pred tebou som poznala a aj poznám iných mužov. Prepáč, ale žiť s tebou pod jednou strechou mi už nevyhovuje. Budem rada, keď si čo najskôr pobalíš veci a odídeš. A polož ten nôž! Nevyhrážaj sa mi!"

"Takže ty takto?! Ja ti dám iných mužov, ja ti ukážem!"

"Ty mi nemáš čo ukazovať! Ja nie som povinná sa ti podriaďovať! Čo bolo medzi nami, bolo... Ale teraz si pobaľ svoje veci a choď! A polož ten nôž!"

"Ty ma ani teraz neberieš vážne?! Nebudeš ma už viac trápiť!" zreval Dušan a zahnal sa. Z celej sily, ako len vládal, bodol do nej nôž - niečo povyše brucha... Erika zjojkla a zvalila sa na zem. Chvíľu rozmýšľal, vytiahol nôž z jej tela a zahnal sa ešte raz. A potom asi po minútke to zopakoval... Súdni znalci neskôr konštatovali, že išlo o poranenie smrteľné a "smrti by sa nebolo dalo zabrániť ani privolaním včasnej lekárskej pomoci."

Keď Dušan odchádzal z bytu, uvedomil si, že Erika ešte môže žiť. "Áno, ona ešte žije! Určite! Ale čo mám robiť? Ako jej pomôcť?!" Hlavou mu vírili všelijaké myšlienky, v tej chvíli by bol najradšej urobil niečo, čo by jej zachránilo život a vrátilo ich spolužitie do starých koľají. Aj tie nevery by jej odpustil... Rýchlo utekal k telefónnej búdke a privolal záchranku. V takom a takom byte, na tej a tej ulici, na tom a tom poschodí "leží ťažko zranená mladá žena. Krváca... Poďte rýchlo!" reval do telefónu. Chvíľku z diaľky sledoval blok, v ktorom niekoľko mesiacov býval, ale potom zamieril do obľúbenej kaviarne. "Kávu si prosím. A jeden koňak! Veľký!" rozkázal si. Po dvoch kávach a dvoch veľkých koňakoch sa vybral domov. Do bytu svojich rodičov. Mama na neho pozerala, akoby mu čosi čítala z tváre... Mama je predsa len mama! Tá vždy vie všetko najlepšie. "Stalo sa niečo?" opýtala sa. Kývol hlavou že nie, ale asi po pol hodinke ktosi zazvonil. Boli to dvaja uniformovaní muži a za nimi postával typický kriminalista v civile...

"NECHCEL SOM JU ZABIŤ!"

Hlavný aktér príbehu, ktorého prokurátor obžaloval z trestného činu vraždy, pretože "iného úmyselne usmrtil," predstúpil pred súd.

"Nechcel som ju zabiť! Chcel som ju len postrašiť, aby..." povedal hneď na úvod. Potom však sklonil hlavu, zahľadel sa do zeme a odmlčal sa. "Obžalovaný, pokračujte prosím!" vyzval ho po hodnej chvíli predseda senátu.

"Bývali sme spolu v jednej domácnosti, no ona sa intímne stýkala aj s inými mužmi. Prosil som ju nech to nerobí, no nič nepomáhalo. Vysmievala sa zo mňa. Nevedela sa dočkať, kedy si pobalím veci a odsťahujem sa. Bol som už v koncoch. Mal som ju rád, hovorieval som jej: ´Keď mi budeš neverná, niečo si urobím!´ Ona mi zakaždým na to: ´Ty?! Veď stále len sľubuješ…!´ Raz som to už nevydržal. Vzal som do ruky nôž, práve sme chystali večeru, a tým nožom som ju chcel... no, postrašiť... Chcel som ju odradiť od nevery. Nechcel som ju však zabiť, neviem, čo to do mňa vošlo a tak som bodol. Ľutujem, čo som urobil, viem, že Erike už život nevrátim."

"Dobre, dalo by sa pochopiť, že ste poškodenú nechceli zabiť a že náhle... teda, v skratovom konaní ste bodli. Ale - ako vyplýva z posudkov súdnych znalcov z odboru súdneho lekárstva - zasadili ste nožom dovedna tri smrtiace rany. Tu už nemožno hovoriť o skratovom konaní!" povedal predseda senátu. Chvíľu listoval v rozsiahlom vyšetrovacom spise. "Aha, tu je to...! Nielenže ste bodli celkovo trikrát, ale navyše medzi zasadením jednotlivých rán prebehol istý čas, okolo tridsiatich sekúnd medzi prvou a druhou ranou a niečo vyše minúty medzi ranou druhou a treťou... Sám ste to aj takto znázornili pri rekonštrukcii. Slovom, tu už nemožno uvažovať o skratovom konaní."

"Áno, bodol som trikrát, všetko vo mne horelo, celá tá zlosť... Trikrát som bodol. a to za každého muža som zasadil jednu ranu... Za každého muža, o ktorom som vedel,že s ním v tom čase niečo mala."

K slovu sa pred súdom dostali viacerí svedkovia, medziiným aj susedia nebohej Eriky. Napríklad susedka K. uviedla, že z jej bytu bolo viackrát, najmä v poslednom období, počuť zvadu a krik, pričom upresnila, že išlo o "častejšie výmeny názorov medzi nebohou a obžalovaným". Ďalšia susedka s istou dávkou pohŕdania popísala "pestrý život nebohej, o ktorej bolo známe, že rada strieda mužov".

Súd ako na poľahčujúce okolnosti prihliadol najmä na to, že obžalovaný svoj čin úprimne oľutoval, nebol dovtedy súdne trestaný a "viedol riadny život pracujúceho človeka". Avšak na druhej strane nemohol ako na priťažujúcu okolnosť neprihliadnuť na to, že "trestný čin spáchal pomerne brutálnym spôsobom, pričom obrovskou silou zasadil až tri bodné rany, a to do oblasti brucha a hrudníka, pričom vedel, že v tejto oblasti sa nachádzajú životne dôležité orgány. Ani sa nepresvedčil, či poškodená náhodou nežije, odišiel z bytu, nechal ju tak..."

NAMIESTO POINTY

Senát uznal Dušana vinným z trestného činu vraždy a naparil mu dlhých dvanásť rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. Protagonista príbehu podal proti rozsudku odvolanie, ale na vtedajšom Najvyššom súde Slovenskej socialistickej republiky nepochodil. Po celé roky však v base skutočne sekal dobrotu a tak ho súd po odpykaní dvoch tretín uloženého trestu v zmysle paragrafov 61 a 62 Trestného zákona podmienečne prepustil na slobodu, keďže "vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život pracujúceho človeka".

Dušan sa o svojej minulosti a najmä o rokoch šesťdesiatych, kedy sa prípad odohral, s nikým nerozpráva. Trest si odkrútil a v zmysle zákona sa na neho hľadí akoby nebol trestaný. Načim už len dodať, že neskôr sa oženil a na chvíľkové zoznámenia si už zrejme radšej dával pozor...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.