rázovitú obec pod Tatrami, Štrbu. Minulý štvrtok bol pre slávicu mimoriadne "nabitý", pretože ešte do poludnia stihla natočiť na Lomnickom štíte niekoľko záberov pre reláciu Super deka, ktorú vysiela TV Markíza a večer ju čakal ďalší z koncertov. Janu sme prekvapili, ako sa na pódiu spolu so sprievodnou kapelou poctivo pripravovala na večernú produkciu. Prezradila nám, že je veľmi unavená, no napriek tomu sme sa s ňou v kultúrnom dome príjemne porozprávali. Starosta Štrby, Michal Sýkora zatiaľ povodil muzikantov po zákutiach malebnej dedinky...
Popoludní si sa vrátila z Lomnického štítu, z natáčania Superdeky. Si častým hosťom podobných relácií?
Pre mňa sú to skôr výnimky. Momentálne sme na šnúre a tam ten život funguje úplne ináč. Sme izolovaní od všetkých normálnych vecí, ako sú noviny, televízia, preto sa priznám, že na natáčanie sa mi moc ísť nechcelo. "Nachytali" ma práve na Lomnický štít.
Ako beží tvoj život na šnúre?
Ten život je viac menej také vákuum. Ráno sa zobudíme dáme si raňajky, potom nasleduje presun, ideme na zvukovú skúšku, po ktorej odohráme koncert. Potom sme unavení a ideme spať. Po štyroch dňoch sa vytvorí presný metabolizmus kapely, ale sú to zároveň najkritickejšie dni šnúry.
Nehrozí v kapele "ponorková nemoc"?
Ponorka nehrozí. Skôr naopak. Minulý rok sme absolvovali asi 50 koncertov a po ich skončení sme chceli ešte stále hrať. Dúfam, že tomu bude tak aj tento rok.
Zvykneš vypredávať obrovské sály, teraz naopak, koncertuješ v malej dedinke pod Tatrami...
Na tieto koncerty sa najviac teším. Vlani sme hrali v Čiernom Balogu, odkiaľ máme raritné zábery, na ktorých starší ľudia a babičky tancujú na našu muziku. Dokonca to bola tuším zbierka na nejaký kostol. Bolo to fantastické. V menších mestečkách a dedinách si ľudia vedia viac vážiť a sú zvyknutí na to, že ak sa niečo deje, tak sa prídu pozrieť a tešia sa. Človek má z toho lepší pocit, ako keď príde tri tisíc ľudí...
Čiže neodmietaš ani charitatívne akcie.
Týždenne dostávam tri až päť ponúk na akcie takéhoto typu. Musím si však vedieť vybrať. Nemôžem sa roztrhať a ísť všade. Možno to nie všetci ľudia pochopia správne, ale jednoducho sa to nedá pri tom všetkom, čo sa deje, zvládnuť. Zvyčajne vyberáme akcie veľmi starostlivo. Na toto som naozaj opatrná. Snažíme sa vybrať také podujatia, o ktorých sme presvedčení, že peniaze z koncertu naozaj pôjdu na správne účely.
Drvivá väčšina obyvateľov Čiech pozná zo slovenskej scény, okrem spevákov a kapiel z čias spoločného štátu, iba tvoje meno. Teší ťa to?
Určite sa teším, ale zároveň ma to trocha zarmucuje. My mladší sme mali cestu k českému poslucháčovi tŕnistejšiu, ako naši starší kolegovia. Niektorí, najmä mladší, už ale poznajú Polemic, Gladiátor a začína sa dariť aj kapele No Name. Teraz moje skladby hrávajú aj v rádiách, ale v začiatkoch to bol tvrdý boj, pretože majitelia tvrdili, že keď pustia do éteru slovenskú muziku, môžu rovno začať s propagovaním poľskej a maďarskej hudby.
Po menej úspešnom debute a poslednej platni, ktorá ťa katapultovala medzi slovenskú špičku, pripravuješ nový album. V ako štádiu príprav sa nachádza?
Podklady na novú dosku sú v podstate natočené. Po návrate zo šnúry budeme nahrávať spev. Momentálne dopisujem niektoré texty a všetko kompletizujeme. Platňa by mala byť na pultoch niekedy v septembri.
Texty a hudba budú opäť výhradne tvojou záležitosťou?
Pravdepodobne áno. Zatiaľ som nenašla nikoho, kto by pre mňa hovoril tými správnymi slovami. Najlepší pocit mám z vlastného textu. Problém je v tom, že texty píšem tak trikrát za rok. Vystihnúť ten okamih, kedy mi to pôjde, je veľmi dôležité. Niekedy sa bojím ísť aj spať a bývam do štvrtej-piatej rána hore. Takýto deň je jeden za tri mesiace. Moja inšpirácia je strašne prchavá. Ale tak to má byť. Čo sa týka hudby väčšina skladieb je z mojej dielne, dve veci mi napísal Andrej Šeban a zopár pesničiek sme napísali spoločne s basgitaristom Martinom Gašparom Martinom Wittgruberom. Stále to však nie je uzavreté, pretože mám v zálohe nejaké nové texty.
Úplne na záver. Urovnali sa tvoje spory s Ivanom Táslerom?
S Ivanom sme sa udobrili. Neboli sme síce pohádaní, ale Ivan si nakoniec uznal chybu. Z jeho strany vyšla iniciatíva, že by bol veľmi rád, keby mi mohol napísať nejaké pesničky na novú platňu. Pokladal by to za istú satisfakciu po tom všetkom, čo sa stalo. Ivan má strašne výbušnú povahu, ale napriek tomu ho mám rada. Dúfam, že všetky problémy sú už zažehnané.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
