konečne vyslyšané. Pri krste knihy, Mama neplač, otec ešte žije, sa jeho chorobou poznačená a ubolená tvár objavila vo všetkých hlavných spravodajských reláciách slovenských televízii. Nejedna babička či deduško neveriacky pokrútili hlavou nad tým, ako náš pán prezident trpel, ako roní slzy a vyslovuje Bohu (a rodine) vďaku za to, že mu zoslal Spasiteľa v podobe profesora Bodnera, ktorý ho vytrhol z rúk našich neschopných, úplatných a neviem ešte akých lekárov. Aby bol efekt pred kamerami a televíznymi divákmi dostačujúci, pán prezident s hlasom preskakujúcim od dojatia hovorí, že z knihu, ktorú o priebehu choroby napísala jeho dcéra, nedokázal prečítať viac ako dve strany. O minútu neskôr si však pobavene a s úsmevom na tvári zalistoval spoločne s jeho rakúskymi záchrancami vo fotoprílohe tejto publikácie. Dôležitejší ako slová je však výsledný efekt. Náš pán prezident je martýr. Zasa mu ublížili. Ale on zvíťazil, pomstí sa a potom urobí svet lepším! (Podobnosť správania sa s istým trojnásobným premiérom je čisto náhodná). Náš pán prezident, napriek tomu, že zastáva najvyšší post v štáte, zrejme netuší, že takto u svojho publika nezaboduje. Pôvodne sa pasoval do úlohy "obrusovača" hrán a reprezentanta Slovenska v zahraničí, ale žiaľ všetky jeho kroky vedú k opaku. Vedeli by vám o tom porozprávať nielen slovenskí lekári, ale aj pivovarníci z Popradu, či záchranári z Tatranskej horskej služby. Preferencie klesajú, preto rýchlo do boja. Zažalovať lekárov, nemiestne si zažartovať s českým ministerským predsedom, rýchlo a najlepšie hneď sa vyštverať na najvyšší štít Tatier, skritizovať vládu, parlament, odbory i zamestnávateľov a nakoniec v detaile spravodajskej kamery vyroniť pár sĺz. Čo na tom, že som poškodil dobré meno značky v zahraničí, čo na tom, že niekoľkokrát poruším návštevný poriadok Tatier, čo na tom, že už sa nepamätám, že so všetkými som strávil príjemnú jazdu v prezidentskom vagóne, čo na tom, že naši poprední medicínski špecialisti vyzerajú vo svete ako partia mäsiarov. Dôležité je, že som v obraze a že sa o mne hovorí. Andy Warhol, slávny slovenský rodák v časoch svojej najväčšej slávy vyhlasoval, že deň, v ktorom sa o ňom neobjaví správa v médiách, je navždy stratený. Zdá sa, že náš pán prezident si z neho berie príklad. Zabudol však, že on nie je žiaden schizofrenický umelec, ale reprezentant krajiny a občanov, ktorí ho zvolili. Vážený pán prezident, už nie ste primátorom Košíc, ani predsedom krajského národného výboru. Nestačí sa usmievať do kamier, sršať vtipom a tancovať na námestí makarenu. Treba začať konečne seriózne pracovať. Nie pre seba, ale pre ostatných! Nezabúdajte, že do úradu ste sa dostali s "odretými ušami".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
