puberte preto hudbu nenávidel. Našťastie pre fanúšikov skupiny Lucie sa Michal Dvořák definitívne upísal klávesom. V súkromí vari najnenápadnejší zo štvorice, zato na javisku hotový tryskáč. Stretli sme sa deň pred košickýcm koncertom veľkého turné. Moju zvedavosť upútal jeho indický priateľ a hráč na tablá Maharudra.
Jeho zásluhou totiž dostala hudba Lucie priam meditatívny nádych.
Ako ste sa zišli?
- Vďaka nášmu priateľovi Petrovi Kavanovi, sochárovi u ktorého sme žili niekoľko dní na statku, kde vzniklo niekoľko pesničiek. S Davidom Kollerom sme potom hrali na jeho vernisáži, kde vystúpil aj Maharudra. Mal tam vari dvadsaťminútovú improvizáciu a nám sa páčila. Pozvali sme ho potom na koncert do Liberca, lebo hneď potom sme šli na turné. Tam si s nami zahral jednu pesničku.
Zrejme sa mu to zapáčilo.
- Bol som v januári v Indii, pretože Petr Kavan má dielňu aj tam. Už roky takto sochá. Objavil sa tam naraz Maharudra a hovorí mi: "Ahoj, prišiel som sa za tebou pozrieť. Pripravujete vraj turné, budem s vami hrať." Pozeral som sa naňho ako na zjavenie. Samozrejme sa ten nápad zapáčil aj kapele. Zohnali sme rýchlo pracovné povolenie, české aj slovenské. Potom priletel a mali sme niekoľko skúšok. Prvú rovno z letiska.
Album "Slunečnice" občas dýcha latinskoamerickými vplyvmi
- Boli sme na Kostarike, to človeka ovplyvní. Vlani s novinárom Honzom Dědkom v teplých krajoch sme pekne kopili naše spomienky a vznikla z toho kniha. Nie som si však istý, či ide len o latinsko-americký vplyv. Na albume sa nájde aj množstvo afrických rytmov a veľa moderných nástrojov a nielen latino.
Predposledný album čerpal podnety s pobytu v Thajsku, teraz Kostarika, kam sa chystáte najbližšie?
- Naposledy som bol na Srí Lanke a v Indii. Ale tú som prešiel iba zčasti. Chcel by som sa tam vrátiť a určite aj kvôli Maharudhrodrovi. Vybavil nejaké koncerty. Mali by sme tam ísť hrať. Takže sa tam vrátim buď ako turista, alebo ako muzikant.
Zrejeme musíte urobiť anglické texty. Ozaj, prečo doteraz nijaké nemáte?
- Čeština ba aj Slovenčina sú veľmi hravé jazyky. Je zložité vystihnúť a popísať všetky tie významy a dvojzmysly v anglickom jazyku. Ale pracujeme na tom aby sme sa dostali von. Okrem Indie plánujeme koncerty v Amerike, potom niečo v Juhoafrickej Republike a v Indii.
Prečo ste si vybrali Janu Kirschner ako špeciálneho hosťa?
- Slávik k slávikovi sadá...
Lucie predsa "slávikov" ignoruje.
- Bojkotovali sme ich, lebo nám pripadá nedôstojné keď sa z takejto záležitosti urobí súťaž o automobil. To sa predsa nedá kombinovať. Výsledok je potom veľmi vzdialený kritériám odborníkov. V praxi to vyzerá, že babička povie: Otec hrá sa o škodovku, vyplň tam Gotta, Zagorovú, alebo niečo iné. Hoci, v poslednom čase sa pravidlá trochu zmenili k lepšiemu. Dramaturgická úroveň programu je však tiež príšerná. Nazdávam sa, že sviatok hudby mal byť dôstojnejší.
Pozíciu Jany Kirschner ste si vyskúšali pred vystúpením Rolling Stones v Prahe.
- Zahrievať publikum je síce úloha nevďačná, ale čo viac sme si mohli želať ? Išlo o výnimočnú príležitosť hrať pre viac ako stotisíc ľudí na Strahove a ešte k tomu pred Rolling Stones. Aj sme si to vážili.
Ako ste to prežívali?
- So strachom. Ani som o sebe nevedel. Nič som si nepamätal. Precitol som až keď sme skončili. Až na videu som si pozrel ako to prebiehalo.
Čo Rolling Stones ?
- Na poslednú chvíľu nám povedali, že sa s nimi môžeme stretnúť. Ja som napochytro uvažoval, čo by som si tak asi dal podpísať. Jediné, čo mi napadlo boli klávesy. Pustili ma s nimi až po dôkladnej prehliadke. Mám tam podpísanú celú kapelu, s výnimkou Jaggera. Vlastne to celé stretnutie trvalo zhruba tri sekundy.
Ako vnímate publikum?
- My tomu v kapele hovoríme energetický ping-pong. Prídeme niekam, začneme hrať s nasadením a keď sa ľuďom naša hudba páči, vracajú nám to. To nás potom nakopne ďalej. Preto je každý koncert sviatkom. Nahrávka je iba konzerva, ale na koncerte ožije.
Zložili ste hudbu k americkému filmu Love lies bleeding, na motívy klasického príbehu Jacka Rozparovača. Dobrá skúsenosť ?
- Američania pracujú úplne inak. Sú svižnejší, robia 16 hodín denne. Najprv som sa dohodol s režisérom na jeho predstave a potom som mal mesiac na prácu. Robilo sa vynikajúco, lebo boli financie. Čiže, mohol som si na nahrávanie prizvať veľký orchester, Filharmonikov mesta Prahy. Takže to bol nezabudnuteľný zážitok.
Pracujete na niečom novom?
- Dostal som ponuku na celovečerný kreslený film o Golemovi. Zatiaľ som len čítal scenár. Láka ma to, pretože som animovaný film nikdy nerobil. Podľa mňa ponúka omnoho väčší priestor, dá sa lepšie pracovať s atmosférou. Aj príbeh je zaujímavý. A zhodou okolností som vyrastal v Širokej ulici, za rohom od židovskej synagógy. Takže som už ako malý chlapec počúval o Golemovi a túžil som ho vidieť. Veril som, že je tam niekde schovaný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
