Vrútok, do rodiska ho stále lákalo, takže mal v malíčku aj miestny futbal. O to viac mnohých prekvapilo, keď sa odtiaľ v roku 1957 objavil v zostave bratislavskej Červenej hviezdy priebojný útočník a čoskoro obávaný ligový kanonier. Tým hráčom nebol nik iný, ako Adolf Scherer, ktorý sa neskôr svojimi gólmi zaslúžil o československé striebro na majstrovstvách sveta 1962 v Chile.
V prvých zápasoch v ligovom mužstve ČH bol dosť ťažkopádny, mnohí sa mu dokonca posmievali, ale sám všetky posmešky rýchlo zmrazil gólmi. Keď sa ľudia neznalí veci dozvedeli, odkiaľ pochádza, Gosiorovského hlavu začali šampónovať skalní jedna radosť. Málokto však vedel, že Dolfi mal najskôr otvorené dvere na Tehelné pole, lenže vtedajší tréneri belasých na čele s L. Šťastným rozhodli, že to nie je hráč pre Slovan. Vrútocký rodák však cítil, že bola by škoda, keby tento futbalista zostal bez povšimnutia. Keďže Scherer mal pred vojenčinou, Gosi - ako ho úzky okruh známych oslovoval - sa rozhodol zaklopať konkurencii na dvere. Funkcionári ČH ponuku neodmietli, nezľakli sa, že mládenec hrá o niekoľko súťaži nižšie, a neoľutovali. Medzi jemnými technikmi Kačánim, Buberníkom a ďalšími pod taktovkou trénera K. Borhyho rýchlo rástol, a tak neprekvapilo, že bol pre súperov z dňa na deň väčším streleckým postrachom. Stal sa rýchlo známym, populárnym a zbožňovali ho hlavne vysokoškoláci, ktorí v päťdesiatych rokoch spontánne držali palce ČH a nie Slovanu. Neraz sa stretával hlavne s vrútockými študentmi v presse Tulipán, kde sa často schádzali na kus reči aj futbaloví tréneri a funkcionári. Pochopiteľne, Schererovu popularitu si rýchlo všimli aj dievčatá, ktoré sa snažili dostať čo najbližšie k jeho spoločnosti. Bol jednoduchým, predovšetkým však neskúseným chlapcom, takže sa mnohým veciam učil za pochodu. Pri jednej príležitosti sa mladým obdivovateľkám dokonca predstavil takto: "Som československý reprezentant Adolf Scherer!" V tej chvíli jednému z jeho prísediacich zmrzol hneď úsmev na tvári, druhý mal čo robiť, aby udusil v sebe výbuch smiechu. Ako je známe, v druhej polovici šesťdesiatych rokov strieľal Dolfi góly aj v Košiciach. Najskôr krátko v drese Lokomotívy v Čermeli, potom vo farbách VSS na štadióne na Solovjevovej ulici, kde bol vždy najúspešnejším alebo druhým najlepším strelcom strojárov. To však už bol aj zásluhou spomínaných Vrútočanov mazaný všetkými masťami. Napokon, odišiel do krajiny galského kohúta, a vari ešte ani vtedy nik by o ňom nepovedal, že tam zakotví natrvalo. Prsty však v tom mala šarmantná francúzska učiteľka, takže Francúzsko sa stalo pre Scherera dvojnásobne sladké.
Pravda, o mnohých populárnych hráčoch všeličo zo zákulisia ešte neuzrelo svetlo sveta. V júni v roku 1968 zdolalo Československo na bratislavskom Tehelnom poli Brazíliu 3:2 hattrickom Adamca. V drese kanárikov nehral Pelé, ale v tom čase ďalší futbalový objav krajiny kávy a samby - obdivovaný mladý útočník Edu. Brazílska výprava mala počas pobytu v Bratislave svoj stan v tom čase v najkvalitnejšom hoteli Devín, kde jej blaho a dobrú pohodu zabezpečoval predseda organizačnej komisie SFZ Alexander Vidner. Prešedivelý pán, ktorý bol veľkým vyznávačom spoločenského bontónu, potom s údivom vyprával, ako Edu ovládal loptu, ale i o tom, že nechcel veriť vlastným očiam, keď videl jesť biftek vo svete už známeho mládenca rukou a nie príborom. Brazílčanom to však neprekážalo, lebo celý svet spieval o ich nenapodobiteľnej futbalovej sambe, ba nešetril chválou ani vtedy, keď opustili trávnik s prehrou. Azda aj preto akoby nikoho z výpravy nezaujímalo, kto ako je - nakoniec, stravovali sa v uzavretej spoločnosti - iba pán Vidner mi často pripomínal: "Edu si v Devíne pomýlil ruku s príborom." Pravda, futbal postupne zmenil aj život tohto chudobného chlapca na nepoznanie. Zásluhou futbalu sa stal bohatým a po štvrťstoročí vo výbere celku Brasil masters 18. septembra 1993 v košickom hoteli Slovan to už bol iný Edu ako v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
