začiatku nebolo na ružiach ustlané. Vďaka ľuďom, ktorí mali žičlivé srdce, finančné prostriedky a hlavne zapálenosť, sa mohol utvoriť spolok tých, ktorí sa postavili na čelo. Ďalším článkom boli futbalisti. Nadšencov pre túto hru bolo v Prešove enormné množstvo a tak bola k dispozícii už od začiatku celá plejáda žiakov a dorastencov, no aj dospelých. Deti a mládež to mali bezproblémové, ale horšie to bolo s mužstvom dospelých. Boli tu maďarské - už zabehnuté kluby - ktoré slávistom hádzali polená pod nohy a tak roky 1932-1936 boli bojom o získanie hráčov práve z mužstiev PTVE a Törekvásu. Prelom priniesol až rok 1936, kedy z mužstva PTVE prestúpila legenda prešovského futbalu a hokeja - dovolím si tvrdiť - najlepší športovec Prešova XX. storočia, nesmrteľný Emil Bihary. Jeho príchodom do ŠK Slávia Prešov spustila sa lavína prestupov najlepších talentov z uvedených maďarských klubov a tak ich hegemónia pomaly, ale iste sa dostala do rúk slovenského športového klubu, čo viedlo k zániku PTVE a neskôr k zmene názvu mužstva Törekvás na Snaha Prešov. Nakoniec sa stalo to, že koncom 30. rokov sa stal klubom Prešova ŠK Slávia. Od roku 1936, kedy do ŠK Slávia prišiel velikán, neskôr môj druhý otec, tréner a neskôr aj môj spoluhráč v ligovom mužstve Emil Bihary, som túto skutočnosť nikdy nezabudol spomínať a dávať tohoto človeka za môj najväčší životný vzor.
Športový klub mal už aj hokej, atletiku, stolný tenis. No vzhľadom na to, že prím mal futbal, je potrebné povedať, že futbal v Prešove sa doslovne hral všade. V tom čase sa počet obyvateľov Prešova pohyboval od 20 do 25 tisíc, priestory pod Kalváriou, na Táborisku, na Sekčove, na Šviňskym pľacu, Argentíne ožívali futbalom. Na týchto pľacoch vyrastalo nesmierne množstvo talentov, ktorí si futbalový "handrák", Baťovu gumenú celoplnú loptu (tá bola k dispozícii bez defektu, až kým sa nezodrala), či skutočnú koženú zamilovali a vážili si ju ako najväčšiu cennosť.Futbal už v kluboch podľa pravidiel sa začal hrať na "cvičáku za kasárňami", až kým mesto Prešov nepridelilo pre šport veľký priestor pri "Mlynskom jarku" obkolesený najmä brezami a tento priestor ohradilo plotom. Tam bolo umiestnené futbalové ihrisko aj s atletickou dráhou. Tu bola potom vybudovaná drevená tribúna s kabínami, za ktorou bola studňa, z ktorej sa pumpovala voda na "pozápasové" umytie sa. Voda z tejto studne, keď jeden hráč pumpoval vodu a druhý sa pod prúdom vody od jari až do jesene umýval, bola jediným zdrojom až do môjho pôsobenia v prešovskom futbale do roku 1945. Studená voda bola asi zázračná, pretože sa nepamätám, že by sa bol niekto sťažoval na prechladnutie. Čo sa futbalovej plochy týka, tak nech si čitateľ urobí vlastný úsudok podľa fotografie. Len na objasnenie chcem uviesť, že bola to zmes štrku, piesku a trsov trávy, ktorú od roku 1939, kedy ŠK Slávia sa dostala do vyšších súťaží až po ligu, sem-tam za horúčav a sucha postriekali hasičské autá, no ale to bolo, ako sa tomu hovorilo, "len postrašením prachu". Nikomu to však z aktérov neprekážalo. Na ihrisku, ktoré je dnes pýchou Prešova, vybudovali domček pre správcu, domček pre uskladnenie výstroja, obuvnícku dielňu, kde "kraľoval" náš nezabudnuteľný Hajdúk Báči. Neskôr vedľa tohto domku urobili drevenú budovu, v ktorej umiestnili kabíny pre mladú generáciu.V análoch prešovského futbalu je možné nájsť veľa projektov na vybudovanie dôstojného futbalového stánku. Tieto predsavzatia boli realizované až v 50. rokoch, keď sa začal budovať krásny futbalový štadión. Tejto výstavbe padlo za obeť množstvo stromov, ktoré boli okrasou ihriska. Dnes sa však Prešov môže pýšiť krásnym futbalovým stánkom, takže my, starší, sme sa aspoň toho dožili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
