vykľuli príjemní spoločníci, ochotní zamyslieť sa nad každou položenou otázkou. Zatiaľ čo sa zvyšok kapely Lucie pripravoval na svoj večerný koncert minulý týždeň v Košiciach, my sme strávili príjemnú dvadsaťminútovku pri vínku, s týmito osobnosťami hudobnej scény, ktoré dokážu už niekoľko rokov oslovovať viacero generácií.

Dosiahli ste už istý umelecký status, vďaka čomu si vás ľudia vážia i ako individuality, čo to pre vás znamená?

P.B.CH: "Ale hrať v slávnej kapele neznamená de facto, že by sa človek oslobodil od okolitého sveta a jeho problémov, hoci sa to bežnému človeku môže navonok zdať. Koľkokrát kapely vznikajú práve z toho dôvodu, že chcú meniť svoje okolie, či reagovať na politiku. Nedá sa potom stavať na tom, že ak už táto skupina dosiahne určitú úroveň, začne sa od všetkých dištancovať a robiť si len svoje bez ohľadu na druhých, to sa reálne nedá."

Americká klaviristka a speváčka Tori Amos sa nechala počuť, že keď stojí na pódiu a spieva, cíti niečo ako orgazmus. Poznáte tento pocit, alebo hráte pre niečo iné?

David: "Škoda, že sme s Tori Amos ešte nehrali, možno by nám to vysvetlila bližšie (smiech). Ja neviem, ono to začína tak, že človek sa najprv tých ľudí v hľadisku bojí. Potom si uvedomí, že oni si za to zaplatili, tak tam musí ísť, aby ho videli hrať. Od okamihu, keď začne

hrať, však tento pocit spadne. Ale dávka exhibicionizmu je nutná k tomu, aby tam človek vydržal a prejaví sa v tom, že to nakoniec zvládne. Určite, že by som bol rád, keby sme hrali častejšie, ako len raz za rok, ale aj tak je to pre nás zakaždým veľký sviatok."

Povedzte niečo o Maharudha Dumalovi z indického Bombaja, ktorý je vašim hosťom na slovenskom turné...

David: "Je to vynikajúci hráč na tablá. Tablá sú indický chrámový bicí nástroj. Maharudha je brahmín, svätý muž, v hinduizme úplne na vrchole hierarchie. Je to muž, ktorý je na jednej strane vo svojej zemi veľmi vážený, no na strane druhej je ohromne skromný a má najmenšie nároky, aké len sú. Od šiestich rokov ho učil hrať na tablá nejaký Guru a v súčasnosti už má za sebou 7000 žiakov po celom svete. Tablá to je jeden kovový a jeden drevený bubon. Každému úderu naň je priradená jedna hláska podľa hinduistického svätého písma. Až keď sa človek naučí hrať všetky hlásky, ovláda tento zložitý nástroj. Trvá to niekoľko rokov."

Oslovuje vás progresívny elektronický štýl hudby, alebo vám viac hovorí živá hudba a návrat k prírodným ethno-prvkom?

David: "Ono je najlepšie, keď sa tie veci využívajú dohromady, nemali by sa oddeľovať. Akýkoľvek skladateľ, keď skladá hudbu, vždy nakoniec aj tak skončí v digitále. Výhodou dnešného skladateľa je obrovské spektrum možností, s ktorých si môže vybrať. Môžem akurát povedať, že sa mi nepáči hudba robená na pc-čku, lebo "bzučí". Chvalabohu, nie je to jediný spôsob, ktorým sa dá pracovať."

P.B.CH.: "Úplne súhlasím s Davidom, lebo, no, nechcem sa porovnávať s Beethovenom, ale keby sa v tej dobe objavil prvý syntetizátor, určite by ho boli použili. Lebo ľudia vždy išli s dobou. Nemá cenu sa niečoho v tomto zmysle báť."

David: "Ja ti do toho skočím, ešte by som povedal, že mám rád strašné množstvo hudby, ale keď počujem, že tam hrajú živí ľudia, ďaleko viac ma to vzrušuje."

Keby ste zarobili strašne veľa peňazí, kam by ste ich investovali?

David: "Ja si myslím, že človek môže okolo seba pomáhať furt, bez ohľadu na to, či má veľa alebo málo peňazí. Veľa ľudí si z tohto faktu robí alibi, aby potom mohli sedieť zo založenými rukami."

P.B.CH.: "Práve na Maharudhrovi je to vidieť. Jemu stačí denne miska ryže, alebo kúsok chleba. Je zvyknutý hrať nepretržite napríklad i šesť dní a šesť nocí, ako sa raz stalo a pomedzi to dokáže i spať. Dostáva sa tak do tranzu, ktorý dokáže vytvoriť hraním. Verí, že v tomto inom svete sa dočká niečoho lepšieho. Samozrejme je to iný, starobylý pohľad na žitie, iná kultúra, ale dá sa z toho poučiť."

A vy si ako udržujete triezvy pohľad na žitie?

David: "Teraz ho už trošku strácam, haha ...(zdvihne pohár s vínom)."

P.B.CH.: "Nedá sa povedať, že si ho udržujeme, ale snažíme sa. Človek nikdy nevie, či neprekročil nejaké hranice, myslí si, že robí dobro a pritom robí zlé veci. No ale o tom je život, že sa neustále učíme so svojich a iných chýb."

David: "Ale na koncertoch je to krásne vidieť podľa reakcií. Obrovský dav reaguje úplne prirodzene, ak ich niečo nezaujme, nevyvolá to v nich emóciu teda žiadnu reakciu. Človek hneď vidí, že niečo nie je v poriadku. Buď nie je dobrý, alebo ľuďom svoje posolstvo dostatočne nevysvetlil a oni nerozumejú a nemôžu sa vyjadriť. To je jedna z komunikácií, ktorú môžme používať. Pretože, kým sme v štúdiu, môžme si myslieť, že to robíme dobre, ale až koncert je skúška ohňom."

Sú reakcie publika na vás stále tie isté, alebo vyrástlo spolu s vami?

David: "Samozrejme, že ľudia sa vyvíjajú podľa toho aká hudba ich obklopuje a formuje ich umelecký vkus. Napríklad teraz máte na Slovensku spústu dobrých nových kapiel. Aj keď sa to nezdá, aj negatívny ekonomický tlak u vás má svoj mysel, pretože vytvára veľa nových "individuí", ktoré vedia, že nemajú čo stratiť a práve preto si idú za svojim. My sme nakoniec tiež tak začínali. Boli sme chlapci z ulice, ktorí sa dali náhodou dohromady. Strašne sme chceli robiť muziku a to nás spájalo, preto sme hrali veľmi poctivo. Nakoniec sa to vyplatilo."

Maharudhrovi stačí k existencii miska ryže, čo by stačilo k spokojnému životu vám?

David: "Ja to mám v hlave odmalička stále rovnaké, bez ohľadu na to, či mám, alebo nemám peniaze. Pocit z vímania sveta mám stále rovnaký. Určite, že sa nejako vyvíjam, že ma zmenilo to, že robím na nejakom stupni šoubiznisu nejakú figúrku, ale pocit zo sveta sa nevyvíja podľa toho či má človek vo vrecku jednu stovku alebo dve."

P.B.CH.: "Presne tak, človek môže byť "v prdeli" a mať miliardy a môže byť v pohode i keď nemá nič."

Čo pre vás znamená, že ste to, čo ste?

David: "Ja sa opäť vrátim k tým koncertom. Výborne to charakterizoval Ivan Král, s ktorým sme robili na platni Černý kočky mokrý žáby. To je človek, ktorý hral s Patty Smith, s Iggy Popom či s Blondie, jeho skladbu hrali i U2. Takže naozaj človek, ktorému sa dá veriť to čo hovorí. No a on vraví, že koncerty sú kyslík muzikanta. Je to hrozná pravda. Keď cítite spätnú reakciu s publikom, veľmi vás to ovplyvní vo vedomí, že vec, ktorú robíte, má význam. Keby sme boli len štúdiové psy, nikdy by sme to nezistili. No a vďaka sponzorom, ktorých máme sa do toho celého snažíme narvať čo najviac prachov, aby sme dokázali z informácií, ktoré odovzdávame, urobiť taký zážitok, že naň ľudia nikdy nezabudnú. A aby nabudúce prišli zase, pretože my potrebujeme odozvu, ináč nevieme, čo robíme."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.