problémov nech sú kdekoľvek. Pred štyrmi či tromi desaťročiami však z telefónov mali ťažký hlavolam hlavne v redakciách. Na športových oddeleniach každú nedeľu prežívali redaktori veľké muky, či do uzávierky budú mať kompletné spravodajstvo pod strechou. Ak sme chceli v denníku Československý šport (dnešný Šport) naberať referáty, výsledky, alebo zaznamenať akékoľvek správy, neostávalo nám nič iné, ako v piatok do 13. hod. odovzdať na hlavnej pošte zoznam s menami spravodajcov, ktorým sme dávali výzvu na určitú hodinu. Len tak na vlastné tričko sa v nedeľu v tých časoch dalo ťažko dovolať, nehovoriac, že často mali problémy s hovormi aj takí, čo sme si ich objednali, lebo poruchy na telefónnych linkách to nebolo nič prekvapujúce.
Stresy v nedeľu od pravého poludnia do polnoci po uzávierku III. vydania sme zažili neúrekom, ale väčšinu udalostí, aj keď neraz s vypätím všetkých síl, sme zachytili. Dokonca aj výsledky najnižších krajských súťaži, hoci sa spravodajcovia neohlásili a v niektorých dedinách mali len jeden, alebo dva telefóny. Často nám informácie poskytol miestny farár, lekár, alebo získali sme ich v hostinci, keď výčapník mal telefón, lebo po futbale rozbory zápasov nemohli byť nikde inde ako pri pive. Pochopiteľne, vždy sa našli nejaké objektívne prekážky, takže správy sme neraz získavali priam zázračným spôsobom. Začiatkom šesťdesiatych rokov sme sa jednu nedeľu chceli telefonicky spojiť so Slovanom, ktorý bol na zájazde v Káhire, ale tri dni naša snaha vychádzala nazmar. A predstavte si v čase najväčšieho frmolu nám zazvoní telefón a spojovateľka oznamuje, na linke máte Slovan! Nechcelo sa nám veriť, najmä, keď sme počuli hlas pána Fialu, ako keby hovoril zo susednej miestnosti. Rýchlo však bolo po radosti. Vari po dvoch vetách zachrapčalo v telefóne a rezolútny ženský hlas zavelil: "Ruší vás medzimesto, ide vám Báhoň!" A kým sme sa s dobrou dušou hádali, čo nám vyparátila a konečne nás pochopila, spojenie s Káhirou zmizlo a až do návratu Bratislavčanov domov sa nám nepodarilo nadviazať s nimi kontakt. Krátka, ale výborná počuteľnosť z afrického kontinentu nás prekvapila o to viac, že v tých rokoch bolo umením telefonovať so susedným Poľskom a celým Balkánom. V roku 1967 dokonca z turnaja Družba, ktorý bol neoficiálnym dorasteneckým futbalovým šampionátom socialistických krajín, som sa zo Sofie nevedel tri dni dovolať do Bratislavy nielen telefonicky, ale ani ďalekopisom, hoci kolegovia v športovom denníku "Naroden sport" v záujme ďalšej dobrej spolupráce sa snažili urobiť maximum. O tom, že ani Balkán neostal večne zakliaty som sa presvedčil už v jeseni 1968 v Belehrade, kde Spartak Trnava sa stretol vo finále Stredoeurópskeho pohára s Crvenou zvezdou, ktorej po víťazstve 1:0 doma podľahol na štadióne Partizana 1:4, a neobhájil pod taktovkou trénera Jána Hucka v tom čase veľmi populárnu trofej. Ešte viac v roku 1993, keď 1. FC Košice po víťazstve v 1. kole PVP vo VŠA nad Besiktasom podľahol tomuto celku v istanbulskej odvete 0:2. Turci nám však pred očami zavreli miestnosť s telefónmi, pretože chceli za linku veľa peňazí. Po vyradení tigrov však zrazu nebol problém spojiť sa s Košicami, z minúty na minútu sme sa stali nečakane priatelia. Horšie však bolo, že v miestnosti vypli telefóny, a tak mi neostalo iné, ako všetky fakty nadiktovať z hlavy. Nie je to teda vždy lízať med na služobných cestách. Novinár prakticky od vstupu na štadión až po bodku za komentárom, rozhovorom, či nejakým iným útvarom nevie, na aké prekážky narazí, a pritom sa snaží urobiť maximum, aby čitateľom pripravil čo najpríťažlivejšie komentované spravodajstvo. Človek sa neraz zapotil aj pri samotnom telefonáte. Stalo sa totiž aj to, že Bratislava ma dobre nepočula a ja korešpondentku výborne, alebo naopak. Neraz z bezradnosti vyleteli z úst aj slová, kto to nás zasa odpočúva, a na prekvapenie v telefóne čosi prasklo a bolo krásne počuť. Po dvoch-troch podobných telefonátoch (našťastie viac takých nebolo), mal som aj malú dušičku, či táto otvorenosť nebude mať doma nejaké nepríjemné pokračovanie. Našťastie nie. Dnes sú z toho všetkého už iba akési veselé príhody.
Telefóny zo zahraničia boli v tých časoch veľmi drahé. Zo západoeurópskych krajín dvojnásobne. Aj preto hlavná sekretárka redakcie kdesi zohnala magnetofón veľký vari ako kufor. Zrejme pochádzal z prvých rokov po druhej svetovej vojne. Priznám sa, že takého deduška som nevidel ani predtým, ani potom. Splnil však svoju rolu. Telefonáty vyšli oveľa lacnejšie, ale na druhej strane sme dostali zabrať všetci. Niektoré slová na nahranej páske akoby zanikali niekde v diaľke, a tak si viac-menej užil každý, kto bol v tej chvíli v redakcii. Jednoducho - v tých časoch sa ktokoľvek z nás pri služobných cestách poriadne zapotil. Teda nielen ten, kto bol vonku, ale niekedy azda ešte viac tí, čo boli práve pri výrobe novín v službe. Možno spomínané trápenie pri telefónoch by nikdy neuzrelo svetlo sveta, keby nebol čas mobilov. Oj, o koľko krajšie a zaujímavejšie mohli byť služobné cesty už v minulosti. Bez zbytočného zvýšeného napätia, ktoré aj tak dosť zdeptá každého. Veď aj doma sa neraz stalo, že kvôli meškajúcemu telefónu nám odišiel do Bratislavy niekedy vlak doslova pred nosom a namiesto večerných hodín sme sa dostali domov až nad ránom. Nedalo sa nič robiť, redakcia čakala zhodou okolnosti na ligový referát zo zápasu Žilina - VSS Košice a bez neho noviny nemohli predsa vyjsť. Nuž, po rokoch je dobre zaspomínať si aj na takéto chvíle, hoci v danom momente to nebolo najpríjemnejšie, najmä, keď na stole bol kopec práce, ktorý za vás neurobil nik.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
