sa problémy a pokúsiť sa o korekciu. Hoci očakávania boli enormné, nestalo sa. Niet jediného aktéra, ktorý by sa o nulu na výslednom skóre nepričinil, existujú azda iba väčšie a menšie podiely zodpovednosti.
Ak sa dá hovoriť o nejakom posune, jediný vidieť v akejsi žltej karte pre premiéra: Bolo mu naznačené, že už sa nebude trpieť svojvôľa a násilie, akých sa dopustil v kauze obsadenia ministerstva vnútra (a nespočetnekrát predtým). To je síce chrabrý postoj do budúcnosti, znie však ako prázdne naparovanie v kontexte toho, ako bezbolestne a hladko, iba za cenu formálneho priznania "neštandardnosti postupu", Dzurinda uhájil Šimkovu nomináciu.
Na základnú a najhlbšiu príčinu bastardizovaných vzťahov, nerovnovážne rozdelenie moci, sa teda nesiahlo. Naopak, "vzatím na vedomie" Šimkovej kandidatúry tromi stranami - SMK, SDĽ, SOP - bol status quo opäť "ratifikovaný". Pre porovnanie, je to asi o tom, akoby pri kartách niekto podvádzal, partneri by ho na švindli chytili, nežiadali by ale späť svoje peniaze, stačil by im iba sľub, že viac už dotyčný klamať nebude. Je takáto situácia možná v reálnom živote, medzi normálnymi ľuďmi? Nie, iba v slovenskej vládnej koalícii. Paradoxne však, posun to naozaj je, keďže ide o vôbec prvé gesto vzdoru proti mocenskému štýlu premiéra.
"Rekonštrukcia vlády", ktorá pútala takú pozornosť, sa rozplynula do stratena. Niežeby ona bola akýmsi všeliekom či univerzálnym dobrom, zarazila však totálna absencia vôle zmenami sa vôbec zaoberať. Preferenčné a mediálne trendy totiž veštia - s výnimkou SMK - volebnú katastrofu koaličných strán. Prepudrovanie fasády je najužívanejším prostriedkom k otočeniu či zbrzdeniu nepriaznivých trendov. Striktné veto strán, ktorým úplné vyhladenie nehrozí - SDK(Ú) a SMK - postačilo na zmrazenie akejkoľvek diskusie. Koalícia sa takto, bez ohľadu na ďalšie výsledky vládnutia, necháva unášať prúdom náhod a udalostí, rezignujúc na pokus o imidžový zvrat vlastnými silami. Je totiž jasné, že v zostave, ktorou sa dva a pol roka profiluje, je prielom možný už iba ako súhra náhod a šťasteny, vylúčený však už ako dielo cieľavedomého snaženia.
Podstatné si je tu uvedomiť, že ani prípadná pozvánka do NATO, ani geniálne (zázrakom) zvládnutá reforma verejnej správy, ani dobre a nekorupčne dokončená privatizácia bánk a SPP, ani naštartovaná reforma dôchodkového systému, ba ani zníženie daní, čo všetko by boli nesporné úspechy, významné preferenčné bonusy neprinesú. To by sme museli žiť v inej krajine... Hlboká vzťahová mizéria, do ktorej sa táto spoločnosť dostala, napokon zvládnutie reformných projektov de facto aj tak vylučuje.
Reflexia vlastnej situácie a jej príčin skrátka velí konať. Nemusela by to byť nevyhnutne "rekonštrukcia", stačilo by možno aj štandardizovanie pomerov s jasným signálom, že odteraz je to inak. Niet však vnútorného potenciálu a pozitívnej energie - to je posolstvo, ktoré vyslali Trenčianske Teplice.
Je príznačné, že jedinú reálnu agendu summitu v TT, o ktorej sa viedla meritórna diskusia, dodala opozícia. Práve spôsob, akým sa koalícia (zatiaľ) "vyrovnala" s iniciatívou HZDS za odvolanie Ivana Mikloša, najlepšie ukazuje na iluzionizmus dohôd vyššieho rádu. Ak totiž v tejto chvíli dve strany spolku otvorene deklarujú, že nevedia garantovať takú samozrejmosť, akou je podpora pre vicepremiéra, aké hlbšie dlhodobé dohody sa dajú ešte očakávať?! SDĽ a SOP týmto proste oznamujú, že riešenia, ktoré nedokážu presadiť vnútri zväzku, sú pripravené pretlačiť v spolupráci s opozíciou. Pretože za rétorikou o "neschopnosti ručiť" nie je nič iného, než vôľa Mikloša zosadiť.
To je však čistá negácia koaličného princípu. A, samozrejme, flagrantné porušenie koaličnej zmluvy. A to je pointa, ktorú by si mali dobre všimnúť najmä v SDK(Ú) a SMK; oni sa zubami-nechtami bránia OTVORENIU koaličnej zmluvy ešte aj v situácii, keď im nad hlavami visí (opätovná) hrozba jej PORUŠENIA. Dzurinda signalizuje pre prípad odvolania Mikloša dramatické konzekvencie, keď to chce politicky postaviť do polohy vyslovenia nedôvery sebe samému. Ide o správny krok, kardinálny problém je však v tom, že ak Mikloš náhodou aj prežije, prežije s ním aj anarchia v koalícii. Ak Mikloš neprežije a Dzurinda svoju hrozbu vyplní, destabilizácia a koniec koalície sa dostavia rýchlejšie, než pri najdrastickejšom otváraní koaličnej zmluvy.
Hoci až dnes zasadnú stranícke grémiá SDĽ a SOP, črtá sa dôvodná obava, že streda bude najťažšou hodinkou vládnej koalície. Po produkcii, ktorú predviedla v TT, sa navyše javí, akoby sa "záverečnej" už ani nevedela dočkať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
