- Prednedávnom ste sa vrátili z ďalekej cesty. Boli ste v Amerike, cez Londýn ste sa vrátili na Slovensko...

"Išiel som do Ameriky, lebo ma vyprovokovala možnosť natočiť niečo v New Yorku. Bola to vzrušujúca skúsenosť debatovať s Američanmi o pesničkách. Do Londýna chodievam z času na čas navštíviť rodinu. Absolvovali sme s manželkou nedeľný obed, dostali sme britské hovädzie. Veľmi ma to potešilo, bol to skvelý zážitok. Jeden z tých bizarných. Keď som si teraz telefonoval s bratom, ani nevedel, kde som. Poznamenal, že mám široký akčný rádius."

- Po vyše 20 rokoch na scéne populárnej hudby ste sa museli zmeniť vnútorne. Bude aj najnovší album, na ktorom práve pracujete, iný?

"Bude tam posun. Dal som sa dokopy s mladými chalanmi. Pre mňa sú mladí všetci, čo ešte nemajú tridsať. Ani im do toho ´moc nekecám´. Som zvedavý na výsledok. Od zvláštnej spolupráce si sľubujem, že to bude trochu iné. Ale rukopis stále zostáva. Človek píše vždy melódie, len ich oblieka inak, ako chce doba. Jednotliví hráči tomu dávajú svoju osobnosť. Je dobré nerobiť celý život v jednom klišé. Ale nebude to nič drastické, čím by som svoju predošlú tvorbu postavil na hlavu."

- Máte za sebou spoluprácu s mnohými hudobníkmi, s kým budete robiť na tomto novom albume?

"Bol by som rád, keby mi zabubnoval David Koller z Lucie. Sľúbil mi to. Takýchto borcov tam chcem. Budem rád, keď si nájde čas Ivan Kráľ a priletí z Ameriky, zahrá nejaké veci. Ale zapojil som aj tých, ktorí majú 25 - young generation. Chcem to skombinovať. Bude to zaujímavá práca, ktorú musím dokončiť do konca leta. Priznám sa, že pesničky poznám, aj množstvo aranžmánov je hotových, ale netrúfam si ešte úplne odhadnúť, ako bude vyzerať. Bude obsahovať drvivú väčšinu mojich pesničiek. A ešte čosi Jožko Urban zanechal po sebe kvalitné texty v mojom šuplíku. Chcel by som, aby boli na mojom albume."

- Čo považujete za svoje najväčšie životné víťazstvá?

"Za jedno z najväčších asi to, že mi bolo umožnené robiť v živote to, čo ma baví. Že som nemusel robiť čosi iné. Aj moja práca prináša aspekty, ktoré nie sú až také zaujímavé, ale vlastne som vyše 20 rokov skladal pesničky. Veľmi si cením, že som to mohol robiť na plný úväzok. Druhá vec je, že sme ako rodina ´happy´. To hovorím strašne rád a bol by som rád, keby to tak vydržalo aj ďalej. To sú moje dve základné víťazstvá. Nie sú to ale víťazstvá definitívne, stále pre to treba niečo robiť."

- Vy ste vlastne museli pred rokmi zvíťaziť aj sám nad sebou. Najprv ste sa prezentovali ako spevák, až potom prišla kariéra skladateľská. Ktorá poloha je pre vás dôležitejšia? Bolo to víťazstvo, keď ste presedlali na vlastnú tvorbu?

"Aj to sa dá označiť ako jedno z víťazstiev. Zlomový moment nastal, keď som s Lacom Lučeničom založil Limit. To bola prvá kapela, ktorá hrala vyše 90 percent pesničiek, ktoré som zložil s Kamilom Peterajom. Neskôr som písal aj texty. Z autora, ktorý v Moduse len prispieval jednou - dvomi pesničkami, som naraz mal na sebe ťarchu. Navyše to nebolo niečo, čo by som dopredu pripravoval, hoci sa to tak mnohým javilo. Založili sme Limit, naraz sme išli strašne hore, ľudia si mysleli, že to tak mám vymyslené, ale ja som tú kapelu založil vlastne z donútenia. V Moduse sme sa rozišli, neostalo mi nič iné, ako založiť novú kapelu. Niekedy je dobre, keď vás osud prinúti postaviť sa pred takúto situáciu. Ak to zvládnete, je to víťazstvo. Ale tieto veci sa dajú zodpovedne bilancovať až na úplnom konci a ja by som ešte nerád bol na konci snaženia."

- Boli ste Nemoderný chalan, Chlapec z ulice. Nedali ste sa nahovoriť, aby ste si zložili z nosa okuliare. Možno práve tým ste boli ľuďom blízky. Pritom ste ale milovali Beatles. Spojenie veľkého sveta showbiznisu s chalanom z ulice je zaujímavé. Ako sa chlapec s gitarou vyrovnával so svetom hviezd?

"Album Nemoderný chalan prišiel po troch albumoch, v ktorých som si nevedomky vybudoval imidž, lebo vtedy sa toto slovo ešte nepoužívalo. Určitá predstava o mne vznikla z troch albumov, ktoré som natočil. Bola to predstava romantika s brýlkami, ktorý sa hanbí. Nemoderný chalan musel prísť, lebo inak by som už asi nevydržal vyjadrovať sa len v jednej polohe. Na obale mal byť dokonca Don Quijote, ale vo firme sa to nezdalo. Veľmi presne menujete aj Chlapca z ulice. To bola moja civilnejšia tvár. Nikto nie je jednoznačný. Aspoň ja sa tak necítim. Treba sa vyjadriť rôznymi spôsobmi. Čo vo mne prevažuje teraz, neviem. Kombinujem to. Občas napíšem pomalú romantickú skladbičku, občas niečo iné. Počas kariéry sa ich nazbieralo množstvo, uvedomil som si to, keď som zoraďoval albumy Best of 1 a Best of 2. Tak, ako sa nemením vizuálne, vyzerám stále rovnako, na albumoch rozdiely sú."

- Máte ešte čas snívať?

"Mal som sen, že som v rakete a prišiel za mnou Kamil Peteraj. Pracoval som na novej pesničke s Marikou Gombitovou a častejšie som s ním komunikoval. V tej rakete mi hovoril: poď sa pozrieť, je tu krásny výhľad na zemeguľu. Ja si tento sen vysvetľujem tak, že už mi stačilo cestovania. Už mi z toho vážne šibe, ako musím stále odchádzať z domu. Najradšej by som pesničku doma napísal aj nahral. Ale to by som potom nevidel svet. Stále sa vo mne bijú tieto dve osobnosti. Hovoril som v tej rakete Kamilovi, že sa nechcem pozerať na žiadnu zemeguľu. Mám sa pozerať, ako ma raketa unáša? Bolo to hrôzostrašné."

- A čo je váš najkrajší sen?

"Kedysi som mával sny, ktoré sa mi splnili. Že som na pódiu a všetci mi tlieskajú a kričia. To bol chlapčenský sen. Bolo by krásne, keby sa moje pesničky presadili v celosvetovom meradle. Ale podozrievam sám seba, že to nie je môj najväčší sen. Nepripadá mi ako najdôležitejšia vec. Ostaňme pri tom, že by bolo krásne, keby som natočil piesne, ktoré by poznal Paul Mc Cartney a bral by ich vážne."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.