sám skonštatoval, pôsobil skoro na všetkých postoch s výnimkou nahrávača. Ešte na začiatku sezóny 2000/01 odohral v prešovskom drese jeden extraligový zápas, potom sa však hráčsky odmlčal. Zároveň pôsobil ako tréner pri žiakoch VK PU už niekoľko sezón, dosiahol aj pekné úspechy, v ročníku 1998/99 trénoval aj mužov VK PU. V januári sa objavil 32-ročný odchovanec prešovského volejbalu na lavičke extraligového tímu žien ŠK ZSNP Žiar nad Hronom a po štyroch mesiacoch práce sa tešil so svojimi zverenkami z extraligového bronzu. Pri našom stretnutí sa bolo o čom rozprávať...

- Rišo, ako vlastne došlo ku prechodu z pozície hráča na trénersku lavičku v Žiari?

"Na sezónu som sa pripravoval ako hráč, učil som normálne na škole a mal na starosti športovú triedu. Keďže však ôsmaci potrebujú okrem školských možností trénovať aj popoludní a táto otázka nebola celkom vyjasnená, stávala sa problémom, aj z toho pohľadu, že som talentovaný ročník nechcel zanedbať. Na moje miesto bol v prešovskom tíme hráč, snažil som sa však aj naďalej trénovať s tým, že mužstvu pomôžem. Postupne mi však začali veci kolidovať, dostával som sa pod časový tlak a napokon som zvolil cestu trénera. Keďže mi končila ku koncu kalendárneho roka 2000 zmluva a nikto z vedenia klubu so mnou konkrétne nerozprával o budúcnosti, zvolil som tak, ako som zvolil..."

- Teda, prišla ponuka zo Žiaru a akceptovali ste ju?

"Tá ponuka prišla vlastne nadvakrát. Tú prvú, začiatkom novembra, som odmietol. Ponuka sa však zopakovala počas vianočných sviatkov, mal som istý čas na rozhodnutie, premýšľal som, hľadal materiály a poznatky o tíme a pôsobení Žiaru v extralige a po troch týždňoch som už mal jasné predstavy. Rokoval som s vedením klubu v Žiari, oni mi predostreli svoje požiadavky. Tamojší funkcionári poznali moju prácu, boli presvedčení, že im pomôžem a tak som 12. januára nastúpil na lavičku."

- Aké boli prvé dojmy, na čom bolo treba najviac pracovať?

"Zdalo sa mi, že vedenie hráčkam príliš neverí. Skôr malo predstavu - dohráme túto sezónu, ako ju dohráme a od novej začneme nanovo. Ja som však chcel, aby tím, hoc nie za každú cenu, dosiahol to, čo bude môcť. Veril som, že na prvú štvorku máme, boj o bronz bol otvorený. Po príchode som však musel začať od úplne od začiatku, trebárs sa zaoberať takými vecami, ako hrať bager, alebo prsty... Tréningy však dostali istú postupnosť, zvýšil som intenzitu a v prvom rade sme sa snažili upevniť do dobré, čo v tíme bolo. Nedostatky sme odstraňovali za pochodu, to sa týkalo aj taktiky, postavenia na ihrisku a ďalších záležitostí."

- Prechod od mužov ku ženám, navyše do nového prostredia. Ako vás prijali hráčky?

"Myslím, že volejbal je len jeden, či mužský, či ženský. Rozdiel je v tom, že muži majú lepšie silové parametre. Avšak samotné ovládanie lopty, spôsob hry, technika a taktika sú takmer totožné. Veľký rozdiel je však v prístupe ku ženám, kolektív je nevyspytateľnejší, ale aj ľahšie manipulovateľnejší, niektoré veci sa realizujú jednoduchšie. Vzťahy v mužskom volejbale sa mi zdajú drsnejšie. A čo sa týka vzťahu s hráčkami, niektoré ma poznali ešte ako hráča, navyše, už pred koncom roka som sa v Žiari párkrát objavil na tréningu a keď ma vtedajší tréner požiadal, aby som pomohol so špeciálnou prípravou pre libera, len pozerali, čo všetko sa dá na tréningu robiť... Myslím, že ma prijali, vypestovali sme si vzájomnú dôveru na vysokej úrovni, čo považujem za veľmi dôležité. Vážnejšie problémy som v tomto smere nemal."

- Po postupe do prvej štvorky a prehre v semifinále s majstrovským UK AJ OZAP Bratislava ste v dueloch o tretie miesto porazili na zápasy Sláviu UK B 3:1. Ako sa rodil extraligový bronz?

"No, to bola malá revolúcia... Po postupe do štvorky bolo jasné, že proti UK AJ OZAP nemáme veľa šancí a tak sme sa už v zápasoch s nimi sústredili na duely o tretie miesto, kde som predpokladal za súpera Sláviu B. V zápasoch proti UK AJ sme si skúšali taktiku, herný štýl presne na Sláviu B, doslova som hráčkam hovoril, aby si na ihrisku predstavovali namiesto tých, ktoré tam hrali, volejbalistky Slávie B. Videl som video z ich zápasov, napríklad porazili UK AJ a v tomto dueli hrali vynikajúco, vedel som, že je to silný súper a môžeme uspieť len vtedy, keď budú všetky hráčky maximálne chcieť a veriť tomu, čo sme natrénovali a zvolenej taktike. Základ ku bronzu sme položili v prvom zápase v Bratislave, ktorý sme vyhrali 3:2. Potom sme síce podľahli, ale v dvoch domácich zápasoch sme vyhrali dvakrát 3:0. Úplne jednoznačne, miestami sme hrali skôr mužský volejbal, ako ženský."

... a vypukla veľká sláva, ženský volejbal je v Žiari športom číslo jeden, nie?

"No, pamätám si, ako mi bývalý spoluhráč Ľubo Šalata opisoval prúdy šampanského, ktoré zažil pri oslavách titulu vo VKP Bratislava. Teraz som zažil niečo podobné na vlastnej koži, po skončení zápasu vbehli diváci, ktorých sa do malej haly vojde hádam čosi vyše tristo a ktorí nám aj veľmi pomohli, na ihrisko a spustili doslova dážď šampusu. Uvedomil som si, že nám museli veriť, keď každý prišiel na volejbal s fľašou, niekoľko sa ich na zápasy o bronz ani nevošlo do haly. Pochopiteľne, oslavy pokračovali aj v kabíne. Myslím, že jediné osoby, ktoré nemali z medaily príliš radosť, boli upratovačky, ktoré na palubovku a kabíny spotrebovali enormné množstvo vedier vody..."

- Dosiahli ste úspech, ostávate v Žiari naďalej? Navyše, máte možnosť hrať európsky pohár...

"Záujem klubu je, navyše, pribudli by mi aj nové starosti. Mal by som sa stať akýmsi šéftrénerom od prípravky až po extraligu. Ak má mať totiž klub v tamojších podmienkach perspektívu, musí si vybudovať systém práce s mládežou, ktorá by dopĺňala káder žien. Či budeme, alebo nebudeme hrať európsky pohár, sa rozhodne v priebehu tohoto týždňa, rokuje sa o dvoch alternatívach - alebo hrať pohár už teraz, alebo počkať a sústrediť sa na budúci ročník."

- Vráťme sa teraz na chvíľu do Prešova, na ktoré hráčske obdobie spomínate najradšej?

"Najradšej asi na začiatok druhej polovice deväťdesiatych rokov, kedy odišla z Prešova jedna generácia starších hráčov a spolu so Števom Paľom sme ostali v tíme dvaja 27-roční najstarší matadori... Okolo nás hrali samí talentovaní 17, 18-roční hráči - Beňa, Matta, Gešperík a ďalší. Po rokoch totiž došlo trocha ku zmene myslenia, chceli sme vyhrávať aj so silnejšími, najmä doma sme odohrali výborné zápasy. Práve toto mužstvo mi utkvelo v pamäti."

- Prešov, podobne ako Žiar, dosiahol svoj historický úspech, skončil v extralige štvrtý. Ako ste z odstupu vnímali dianie v Prešove?

"Som rád, že sa v prešovskom volejbale začalo vážne pracovať. Došlo ku istej profesionalizácii, zlepšeniu podmienok, aj keď všetko má svoje pozitíva aj negatíva. Možno bolo pre niekoho toto smerovanie klubu bolestnejšie, ale ukázalo sa, že bolo správne. Myslím si, že to štvrté miesto je istým zadosťučinením, pre všetkých, ktorí sa snažili. V Prešove sa podarilo presvedčiť hráčov o tom, že majú na sebe pracovať, nestretol som sa s nikým, kto by nechel uspieť."

- Na záver, neťahá vás to už na ihrisko?

"Sám som prekvapený, ako som tento prechod zvládol. Iste, niekedy mi na lavičke chýba atmosféra z ihriska, uvedomil som si však, že som už bol unavený, mal som niekedy volejbalu po krk. Neodišiel som od neho, abstinenčným príznakom hrania netrpím a som vlastne spokojný s tým, ako je to teraz."

Autor: maj

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.