ceste colnici urobili s cestujúcimi striptíz. Pravda, tŕnistá cesta sa začala hneď na konci Petržalky, kde prví zamestnanci pasovej kontroly si pozreli všetky cestovné doklady. Až po tejto previerke mohol autobus pokračovať ďalej na povestnú a ustráchanú hraničnú čiaru. Najviac týmto smerom cestovali športovci, a tak si hľadali všelijaké chodníčky ako sa dostať cez nepríjemné prekážky, ktoré zväčša znepríjemňovali život každému. Najľahšie to mali príslušníci ČH Bratislava, ktorým otvárali dvere všade. Slovanisti sa zasa spoliehali na to, kedy mal službu jeden z ich funkcionárov v komisii mládeže Jozef Rajčan a susedia z Interu pred cestou zvyčajne zaklopali na dvere vedúceho tajomníka bratislavského MV KSS Gejzu Šlapku, ktorý bol veľkým fanúšikom žlto-čiernych, a tak by sme mohli pokračovať ďalej. Zvyčajne si totiž každý zohnal nejaké valuty načierno a chcel mať istotu, že si za doláre či marky kúpi nejaký hodnotnejšiu športovú obuv, sveter, či módnu košeľu...
Začiatkom decembra v roku 1981 cestovali basketbalisti Interu na čele s Kropilákom, Rajniakom a Sedlákom cez Rakúsko do Ľubľany na zápas Koračovho pohára s Olimpijou. Keďže ÚV ČSZTV nemal už koncom roka pomaly valuty, naše družstvá, ktoré postúpili neplánovane, chodili von na bezdevízové recipročné cesty. Nik zo zainteresovaných nemal z nich radosť, lebo vznikali všelijaké problémy najmä pred zápasmi, keď organizátori výrazne obmedzovali pitný režim hráčov. Najviac na to doplácali samotní aktéri, ktorí sa k tvrdej mene v banke nedostali, takže si ju zabezpečovali na čiernom trhu za oveľa vyššiu cenu. Tak to bolo aj pred cestou do Juhoslávie. Lenže funkcionári Interu, ktorí ovládali aj viedenský obchod, sa ohlásili u G. Šlapku. Pre svojich mal vždy čas, vypočul ich a zariadil, že na hranici budú mať pokoj za predpokladu, že každý člen družstva bude mať v batožine maximálne jednu kryštálovú vázu a osem fliaš sovietskeho šampanského, ktoré išlo v tom čase v Rakúsku vo veľkom na odbyt. Keďže som cestoval v spoločnom autobuse na zápas, prekvapilo ma, že išlo všetko hladko, ani keby cestovala vládna delegácia. Po príchode do Viedne autobus zamieril k dohodnutému obchodu. Za každú fľašu dostali hráči 120 šilingov, a pretože u nás v tom čase sovietske šampanské stálo 68 Kčs, mali naozaj výborný obchod. A tak vlastne tento mok splnil v tomto prípade rolu dolárov, ktoré zvyčajne najčastejšie dostávali športovci ako menu pri cestách do zahraničia.
V Bergu však 8. júna 1974 poriadne prevetrali čs. futbalových dorastencov. Na zápas do Viedne, kde hralo aj áčko, odviezli výpravy dva autobusy, pretože hráči A mužstva cestovali aj s manželkami. V Rakúsku však ostal len autobus pre seniorov, zatiaľ čo druhý pre dorastencov sa mal vrátiť po sobotňajšom zápase v nedeľu predpoludním. Chlapci vyhrali 2:0, áčko remizovalo 0:0 (pre zaujímavosť Rakúsko viedol L. Šťastný, náš celok dvojica V. Ježek J. Vengloš, ktorý bol Šťastného žiakom), takže v čs. tábore vládla dobrá pohoda. Pokazilo ju však nasledujúce ráno, keď autobus z Bratislavy, ktorý zabezpečoval sekretár SFZ J. Sirotný neprišiel, a tak voľky-nevoľky v našpikovanom autobuse cestovali obe výpravy. Naši colníci v Bergu sa už s áčkármi dobre poznali, takže ich aj s nabalenými manželkami pustili bez mihnutia oka, a kým sa šofér s vozidlom vrátil späť, mladým obrátili všetko naruby. Lenže dorastenci mali iba oficiálne vreckové, takže každý zvládol dvojnásobnú prekážku domov bez najmenšej ujmy. Aj tak si však všetci zhlboka vydýchli, pretože Berg opriadali všelijaké historky. Žiaľ, zväčša smutné a pravdivé, dnes akoby to už bola len vymyslená rozprávka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
