starí Gréci žuvali živicu zo stromov, ktoré rástli (a rastú dodnes) v Grécku a Turecku.
Podobné to bolo aj u Indiánov. Pred viac ako 1000 rokmi žuvali Mayovia v Strednej Amerike šťavu z gumovníka a Indiáni v Novom Anglicku zas miazgu zo smreku. Tento zvyk prevzali aj bieli usadlíci a začali zbierať stvrdnutú živicu a vyrábať si z nej svoju domácu žuvačku pridaním včelieho vosku.
Prvá žuvačka vyrábaná na obchodné účely sa objavila až v roku 1848. Vyrábal ju John B. Curtis so svojim bratom. Tak, ako u väčšiny nových výrobkov, aj tu trvalo určitý čas, než sa ľudia s výrobkom zoznámili a začali ho vo väčšej miere nakupovať. V očakávaní veľkého úspechu sa v roku 1850 presťahovali z Bangora do Portlandu a okrem svojej "smrekovej" žuvačky začali vyrábať aj "parafínovú". Po čase "smreková" žuvačka začala strácať popularitu kvôli nečistotám, ktoré sa tam zo živice dostávali a nedali sa odstrániť.
Prvý patent (bolo to číslo 98 304) na žuvačku dostal 28. decembra 1869 William Finley Semple z Ohia. Semple však žuvačku nikdy komerčne nevyrábal.
Veľký zlom nastal v tom istom roku. Bývalý mexický prezident Antonio Lopez de Santa Anna nakúpil šťavu z gumovníka v nádeji, že ju predá. Prehováral Thomasa Adamsa, fotografa a vynálezcu, aby ju kúpil. Adams chcel túto šťavu vulkanizovať a použiť namiesto kaučuku. Vulkanizácia sa mu však nepodarila. Všimol si však, že Santa Anna často túto stvrdnutú šťavu žuje. Sklamaný svojimi neúspechmi s vulkanizáciou, uvaril malú dávku gumovníkovej šťavy v kuchyni a vytvoril tak žuvačku. Potom dal Adams menšiu dávku žuvačky do miestneho obchodu na skúšku: žuvačka šla na odbyt.
V roku 1871 si nechal Adams patentovať stroj na výrobu žuvačky, aby mohol vyrábať väčšie množstvo. Do žuvačky pridal sladké drevo, aby prilákal viac ľudí. A opäť mal úspech. Bola to prvá ochutená žuvačka a volala sa "Black Jack". V tom čase zmenila žuvačka tvar z hrúd do tyčiniek. So svojim úspechom pokračoval zavedením výroby žuvačky Tutti-Frutti. Jeho žuvačka bola prvým tovarom, ktorý začali predávať v predajných automatoch v New Yorku v roku 1888.
Ďalším dôležitým mužom pri výrobe žuvačiek je John Colgan, drogista z Kentucky. V roku 1880 začal pridávať príchuť už priamo do cukru a ten potom do šťavy. Touto drobnou zmenou docielil to, že príchuť vydržala v žuvačke omnoho dlhšie.
V roku 1892 sa objavuje na "žuvačkovom" trhu Wm. Wrigley Jr. a "Wrigley" sa stáva pojmom. Charakteristické balenie v plátkoch po piatich kusoch samostatne balených a spojených v jednom obale s otvorenými koncami sa objavilo v 40-tych rokoch 20. storočia. Tak spoznala žuvačku vojnová generácia v Európe.
Poslednou významnou inováciou bolo zavedenie žuvačky bez cukru v 50-tych rokoch 20. storočia.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
