stúpania a klesania na úzkej ceste nás nútili oddychovať. Nájsť nejaký tieň v tejto oblasti je skoro nemožné. S karavanom sme boli nútení zaparkovať tak, aby jeho plocha bola zároveň vzácnym tienidlom.
V podvečer sme prišli na priestranné parkovisko neďaleko vchodu do skalného mesta, ktoré nám poskytlo priestor na pár dní príjemného kempovania. Vedľa stali dva francúzske karavany a jeden z Holandska. Susedia karavanisti nás privítali ako raritu z Východnej Európy. Spočiatku nevedeli, z ktorej krajiny pochádzame, no boli prekvapení, že sme sa sami pustili na takú náročnú cestu. Od motorizovaných cestovateľov sme sa dozvedeli, že existuje aj Malá Petra. Poznajú a navštevujú ju väčšinou individuálni turisti. Po 15-tich kilometroch sme došli k vchodu rokliny. Vstup je tu zatiaľ voľný. Za úzkym vchodom, ktorý v minulosti chránil obývanú roklinu pred nežiadúcimi návštevníkmi, sa postupne objavujú bizarné skalné útvary, striedajúce sa s obydliami (v súčasnosti už neobývané) a chrámami. Provizórne obchodíky beduínov v skalných výklenkoch ponúkajú výrobky a suveníry viažuce sa na tunajšie tradície a materiály. Sortiment obohacujú "zaručene pravé historické miniatúry". Predavačov nevidieť. Horúca púštna klíma v týchto skalných priestoroch pôsobí aj na beduínov ospanlivo. Oddychujú v tieni skál. Ich bystrému zraku sotva unikne aj najmenší záujem prechádzajúcich cudzincov o ponúkaný tovar. Pár beduínskych rodín v stanoch, neďaleko Malej Petry, vlastní neveľké hospodárstvo. Kozy, ovce a hydinu. Zvieratá sa schovávajú pred slnkom v skalných jaskyniach. Vychádzajú odtiaľ až k večeru. Ponuka občerstvenia, prípadne iných služieb od beduínov, žijúcich v prostredí piesku a skál, spestruje poznanie návštevníka o zanikajúcom spôsobe života tunajších obyvateľov.
Návšteva Petry (Veľkej), ktorá je už viac známa turistickej verejnosti, si vyžaduje minimálne jeden deň. Autobusy s tisíckami turistov, snáď z celého sveta, prichádzajú od skorých ranných hodín. Petra je v Jordánsku najväčšou zárobkovou firmy a určite patrí medzi najviac ziskové turistické atrakcie vo svete. Viaže na seba celý rad turistických služieb ako sú letecká a pozemná doprava, hotely a iné. Vstupné pre osobu na deň je približne 1400 Sk. Vstupenku viackrát kontrolujú. Koníkov, s ktorými beduíni už čakajú pri vchode a ponúkajú k prehliadke, ale aj somárikov a ťavy, v samotnej Petre, si turisti musia zaplatiť zvlášť. Prvý zaujímavý pohľad sa návštevníkovi naskytne cez úzky priesmyk "Sik" na ružovú fasádu Khaznah pokladnicu. S peniazmi to nemá nič spoločné a už vôbec nie s pokladom a faraónovým zlatom, ktoré by sa tu podľa legendy malo nachádzať. Pokladom je nádhera samotnej ružovej fasády. Najstaršie chrámy či náhrobky vytesané do skál okolo roku 300 pr. n. l. majú nezameniteľný výraz, aj keď tu boli vplyvy egyptské a asýrske, grécke aj rímske. Nabatejci ich pretvorili a vytvorili vlastný svojrázny štýl. K 40-tisícovému mestu, ktoré v údolí vytesali do skál, patrili aj chrámy, amfiteáter pre 8000 ľudí (momentálne v rekonštrukcii), kolonády, hrobky a ďalšie skvosty. Nabatejci sa museli brániť pred útokmi Rimanov, ktorým Petra odolávala niekoľko desaťročí, až do roku 106 n. l. Rimania obohatili skalné mesto najmä o divadlá a ulice s kolonádou. V 4. storočí mesto ovládla Byzantská ríša a niektoré stavby si prispôsobila. Petra sa dokonca stala sídlom biskupa. Koncom 6. storočia sa záznamy o kresťanoch končia. Úpadok mesta nastáva s príchodom islamu v 7. storočí. V 12. storočí sa tu ešte objavili križiaci. Piesočné búrky a zemetrasenia napokon po čase mesto pochovali. Podľa odborníkov je vraj pod pieskom ukrytá ešte viac ako polovica pamiatok.
K Petre sa oddávna viaže niekoľko mýtov, ktoré sú len ťažko pravdivé. A práve na šírení omylov majú podiel aj niektoré filmy, ktoré boli v tomto prostredí natočené. Medzi ľuďmi ešte stále koluje legenda o Mojžišovi, ktorý sa tu zastavil na úteku pred faraónom. Svojou palicou udrel do zeme na najužšom mieste (Sik), aby získal vodu pre putujúci židovský ľud. Preto aj údolie Petry dostalo meno Wadi Musa Mojžišovo údolie. Na doplnenie poznatkov pre turistov je v areáli Petry aj múzeum. Ako inak, v skalách. Pár metrov od neho štýlová skalná reštaurácia s beduínskym personálom a pohostením.
Petra v islamskom svete bola vždy považovaná za významné obývané mesto. Boli len obdobia, kedy jeho aktivita bola utlmená. O popularitu mesta sa pričinil aj švajčiarsky vedec a dobrodruh Johann Ludwig Burckhardt. Prestrojený za beduína v roku 1812 v auguste prenikol do mesta a vyhlásil sa za znovuobjaviteľa Petry. Mesta, ktoré v skutočnosti nikdy nebolo stratené. Islamskí geografi ho zaznamenávali ako dôležité spoločenské a obchodné centrum. Vrcholom precíznej práce je mapa jordánskej vlády, ktorá presne zobrazuje a charakterizuje hlavné monumenty a zvyšky stavieb.
Beduíni obvykle až do 70. rokov nášho storočia využívali jaskyne a skalné domy na bývanie a príbytky pre dobytok. Vláda ich odtiaľ vysídlila. Na betónové domky mimo Petry si len ťažko zvykajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
