taká úloha výzvou. S dávkou fantázie vyrezávajú do dreveného materiálu sochy, plastiky či reliéfy. Týmto dielkom potom divákom pripomenú všetky úsmevné a krásne okamihy života.
Ľudový rezbár Pavol Šarišský z Janova pri Prešove, lebo reč je o ňom, je jednou z takých osobností. Vďaka vytrvalosti, často aj tvrdohlavosti prerazil a po rokoch dosiahol uznanie doma i v zahraničí. V týchto dňoch vyšiel zo svojej ulity a opäť sa otvoril, aby splnil svoj dlho dozrievajúci sen. Pýtate sa aký? Nuž, v prvom pláne zorganizovať doma, teda v rodnom Janove medzinárodné sympózium pre ľudových umelcov a v druhom pláne otvoriť vlastnú galériu, v ktorej nebudú platiť pre autorov žiadne obmedzenia. S tými sa počas svojho tvorivého života totiž stretol veľakrát. Sen sa splnil a už dnes na sympózium do Janova prichádzajú prví hostia z Talianska, Poľska, Slovinska, ale aj Slovenska, aby spoločne tvorili celý týždeň.
Keď sme mu počas návštevy položili otázku, ako si žije, odpovedal bez zaváhania. "Ako za socializmu. Nikdy som nikomu nedovolil, aby mi diktoval, ako mám žiť. V duši som bol vtedy rovnako slobodný, ako teraz, hoci sa to mnohým ľuďom nepáčilo." Rozhovoril sa o rokoch škatuľkovania umenia, odmietania neprofesionálnych rezbárov, ktorí nemohli vystavovať, ak neboli zastrešení organizáciou. Nehovoriac o ideologickom smerovaní. Sakrálna tvorba vtedy nebola vhodná a práve tento moment spolu s hlbokou náboženskou vierou v ňom zburcovali bojovníka.
Zaujímalo nás, kedy v sebe objavil vzťah k drevu. "Už ako malý chlapec som chodil s vreckovým nožíkom, takzvanou rybkou a skúšal som vyrezávať. Keď sa deti v zime sánkovali, ja som si zo zakriveného konára divej hrušky vyrobil sánky a bol som na ne hrdý. Rodičia mi potom vyčítali, že som viac času trávil na neďalekom kopci, ako pri práci okolo domu. Bola to škola života," rozhovoril sa s istou dávkou nostalgie v hlase.
Päťdesiatosemročný Pavol Šarišský, prvýkrát oficiálne vystavoval v roku 1969 na Trienále ľudového umenia v Bratislave a v podstate stále experimentoval. Kým iní tvorili sochy podľa vtedajšieho trendu, on skúšal kolorovať plastiky. Keď ho pozvali vyrezávať na folklórne slávnosti do Východnej a mal si doniesť zmenšenú maketu na ukážku, tak ju síce doniesol, ale jeho socha (mimochodom dodnes zdobí amfiteáter) bola iná. Zakaždým podľahol momentálnej myšlienke. Za celé roky vytvoril množstvo sôch, plastík a reliéfov, dokonca aj nadrozmerných včelích úľov s ľudskou podobou.
Zúčastnil sa desiatok výstav a súťaží na ktorých získal nejedno ocenenie, hoci ako sám hovorí, organizátori sa pomýlili a dali mu prvú cenu. Múzeá a galérie na Slovensku majú v svojich depozitoch časť z jeho kolekcií, no napriek tomu ostal uzavretým človekom. Na našu otázku, ako sa v ňom rodia nápady, keď stojí pri obrovskom kuse dreva, odpovedal: "Nebudete mi veriť, ale rozprávam sa s ním v myšlienkach."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
