slobodárky, kde v tom čase býval, v podstate presťahovať k nej.

Stalo sa. Žili spolu ako druh a družka. Bývali spolu už niekoľko mesiacov, no Eva sa nechcela zmieriť s tým, že to, kvôli čomu začali spolu bývať, bolo iba raz za čas a aj to, ako sa vyjadrila pred svojou kamoškou Monikou, nebolo "veľmi valné". Nedostatok si Eva kompenzovala s inými mužmi a to, že Jozefovi bola s kdekým neverná, vedeli všetci navôkol. Raz, dvakrát mu to všetko aj vykričala. A poriadne nahlas. Raz sa opila, dala si zo tri-štyri becherovky a spustila randál. Taký, že celý blok bol hore nohami. "Ty úbožiak, impotent, spakuj si svoje veci a odpáľ! Viac ťa už nechcem vidieť! Ty úbožiak, neschopný kretén, iným mužom nesiahaš ani po päty!" Zahanbený a urazený odišiel. Našťastie zo slobodárky sa vlastne nikdy neodhlásil, takže sa mal kam vrátiť. Po izbe, ktorú obýval so svojím kamarátom Vilom, si opäť porozkladal svoje veci. A vybral sa do mesta na prechádzku.

Hučalo mu v hlave. Zastavil sa v pohostinstve medzi domácimi nazývanom Pod lipami. Dal si zo štyri vodky a pobral sa preč. "Sviňa jedna, ja že som neschopný, ja že som impotent?! Ja že som ťuťmák?! Sviňa jedna, zarežem ťa! Neviem pochopiť, prečo si ma vyhnala, ty sviňa jedna?! Bože, prečo si ma tak ponížila pred všetkými?! O čo ti ide?" Hlavou mu vírili všelijaké myšlienky. Zvečerievalo sa, nad mesto sa pomaličky sťahovala tma a Jozef si náhle všimol pred sebou na chodníku babu v šialene krátkej minisukni. Načim ešte dodať, že príbeh sa odohral v šesťdesiatych rokoch, keď u nás napriek straníckym uzneseniam náhle prišli do módy minisukne a ženy ich začali nosiť priam programovo. Dokonca aj tie, ktorým príroda nenadelila práve tie najkrajšie nohy. Jediným cieľom bolo mať čo najkratšiu sukňu! A dievčina, čo podnapitému Jozefovi, ktorého urazená mužnosť vyhnala do ulíc, prišla do cesty, ju mala až príliš krátku. A mala aj veľmi pekné nohy.

ZVYŠKY ROZTRHANÝCH ŠIAT...

Chvíľu ju nebadane sledoval a keď išli okolo parku pri stanici, priskočil k nej, rukou jej zapchal ústa a vtlačil ju do kríkov. Bola už tma, keď dobitej a poškriabanej dievčine, ktorá ani sama nevie, ako mu vbehla do cesty, chcel dokázať, že s tou jeho impotenciou to nie je také vážne. "Buď ticho, ty krava jedna, lebo ťa zarežem!" Týmito slovami sprevádzal údery po celom jej tele a myslel pritom na Evu. Na tú, ktorá ho tak ponížila...

Neskôr odišiel na slobodárku. Dobitú a zneuctenú Helenu plačúcu na lavičke medzitým našli náhodní okoloidúci. Chvela sa, trasúcimi rukami si na seba naťahovala zvyšky roztrhaných šiat a čosi nezrozumiteľne rozprávala. Ráno pod oknami slobodárky zastala modrá Volga 24 s nápisom Verejná bezpečnosť. Týmito slovami sa kedysi označovala jedna z bezpečnostných zložiek predchodkyňa dnešného Policajného zboru.

Prokurátor obžaloval Jozefa z trestného činu znásilnenia, pretože "násilím donútil ženu k súloži, čím porušil jeden zo základných záujmov chránených štátom vôľu ženy slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote." A tak sa protagonista príbehu dostal pred súd. Ten vypočul viacero svedkov. Okrem samotnej poškodenej, teda slečny Heleny, pred súdom defilovali aj nevernica Eva i jej kamarátka Monika. Tá síce zahanbene a so sklopenými očami, ale zato farbisto líčila všetko to, čo o kauze vedela. Napríklad uviedla toto: "Eva sa mi sťažovala, že Jožo je viac-menej impotentný a že to s ním nie je nijako valné." Na otázku predsedu senátu, či vie o tom, že sa Eva na verejnosti z obžalovaného vysmievala, svedkyňa odpovedala: "Nie, neviem o tom, zrejme to nie je pravda. Viem, že iba raz sa Eva opila a vtedy sa nahlas pohádali, ale mu slušne naznačila, aby od nej odišiel, no, aby sa odsťahoval. Bolo to predtým, než sa to stalo." Na otázku obhajcu, čo znamená "nahlas", pripustila, že "mohli to počuť ich susedia, prípadne aj celá bytovka".

MIERNA LÁSKAVÁ POVAHA?

V záujme objektívnej pravdy treba uviesť, že obhajca obžalovaného celú vec točil svojím smerom: "Aj z výpovede svedkyne Moniky H. vyplýva jedno, a síce, že obžalovaný mal a v podstate aj dodnes má Evu úprimne rád, čoho dôkazom je to, že napriek deptaniu, psychickému týraniu z jej strany i napriek výzve, aby sa odsťahoval, tak hneď neučinil, lebo ju ľúbil. Keby ju nebol mal úprimne rád, bol by si pobalil veci a sám odišiel. Aj to svedčí o jeho miernej, láskavej povahe, o dobrých povahových vlastnostiach a o tom, že skutok, ktorý sa stal, bol len ojedinelým a jediným, zdôrazňujem: jediným vybočením z jeho inak poriadneho života." Monika po týchto slovách hodila grimasu a čosi zamrmlala, na čo ju predsedajúci upozornil: "Svedkyňa, správajte sa slušne! Upozorňujem vás!" Ale aj po tom nasledoval úškľabok. Síce už len mierny, ale predsa viditeľný. V súdnych análoch je to zachytené takto: "Uznesenie: predseda senátu pod hrozbou možného uloženia poriadkovej pokuty a vykázania z pojednávacej siene upozornil svedkyňu Moniku H. na to, aby sa v pojednávacej sieni správala slušne a dôstojne."

Po tomto extempore sa dostal k slovu súdny znalec - gynekológ, ktorý na tele poškodenej našiel "viditeľné stopy po násilí". Prokurátor v záverečnej reči uviedol, že obžalovaný síce "dovtedy nebol súdne trestaný, ale na druhej strane treba ako na priťažujúcu okolnosť prihliadnuť na to, že trestný čin spáchal surovým spôsobom. Poškodenej spôsobil pri bitke škriabance, ale aj modriny a krvné podliatiny po celom tele." Obžalovaný zasa v záverečnej reči zdôraznil, že ľutuje to, čo sa stalo a že Helenu znásilniť nechcel. Urobil to iba preto, že mu jeho družka Eva bola neverná. Jeho obhajca navrhol súdu, aby na toto prihliadol ako na poľahčujúcu okolnosť, kedže "je zrejmé, že obžalovaný sa nie vlastnou vinou dostal do zlej psychickej situácie. To, že mu jeho družka, ako to bolo počas pojednávania aj preukázané, zahýbala, ho traumatizovalo, deptalo. Skúsme sa vžiť do jeho postavenia! O tom, že mu družka bola s kde-kým neverná a urážala jeho mužnosť, vedel kdekto. Preto opätovne navrhujem, aby súd tieto skutočnosti vyhodnotil v prospech môjho klienta ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle paragrafu 33, písmeno a, Trestného zákona, veď trestný čin spáchal v silnom rozrušení."

Nepochodili. Súd síce prihliadol na to, že Jozef mal čistú minulosť, na druhej strane však aj na to, že "trestný čin spáchal surovým spôsobom" a kauzu uzavrel tri a polročným trestom odňatia slobody v prvej - najmiernejšej nápravnovýchovnej skupine. Keď sa Jozef dozvedel, že má ísť sedieť, v hrudi ho zabolelo a v okolí srdca začalo pichať. Bezprostredne po vynesení rozsudku ho advokát presviedčal, že ešte nič nie je stratené, odvolajú sa a krajský súd určite prihliadne na neustále deptanie a psychický teror, ktorý v tom čase musel prežiť. "Uvidíte, nakoniec skončíte s podmienkou!"

NAMIESTO POINTY

Ale ani odvolací súd nemal pochopenie pre údajný psychický tertor, ktorý obžalovaný vraj prežíval, a dovolanie zamietol "ako nedôvodné". Načim ešte dodať, že v nápravnovýchovnom ústave Jozef sekal dobrotu a súd ho po polovičke trestu podmienečne prepustil na slobodu dôvodiac tým, že "odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život pracujúceho človeka".

Jozef si v zmysle zákona trest riadne odpykal a pozerá sa na neho, akoby nikdy nebol trestaný. Neskôr, hodne neskôr - po dlhých rokoch od prepustenia z basy - sa oženil a má tri dnes už dospelé deti. Je viacnásobným starým otcom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.