tam poriadne nefunguje, hospodárstvo je v rozklade, podniky vytunelované a nikto, rozumej naozaj nikto, nemá chuť tam ani len cestovať nieto investovať svoje peniaze. Okrajové, u nás totiž znamená také, kde je v každej rodine minimálne jeden nezamestnaný, ale nikto, rozumej naozaj nikto, vrátane vlády v Bratislave, nevie ako túto situáciu zmeniť. Iba z času na čas, keď prepuknú predvolebné kortešačky, sa do okrajových regiónov rozbehnú odvážni chlapci, na bavorákoch či na bicykloch a začnú tvrdiť, že práve našli recept ako z bedárov vyrobiť boháčov, trepú dve na tri a veria, že v okrajových regiónoch žijú okrajoví ľudia, ktorí im na tie somariny skočia. Prečo by neverili, zatiaľ im to stále vyšlo. Za sociku i v demokracii, vždy platilo a platí, že záujem mocných o akýkoľvek región klesá úmerne s rastom vzdialenosti od Bratislavy a kým dorazí na východ, zostane po ňom iba obláčik slov. Vždy to tak bolo, ale teraz je to oveľa horšie. Pri nedávnej návšteve Michaloviec to pregnantne formuloval Sergej Kozlík, keď v rozhovore pre náš denník povedal: ... v každej krajine sú tzv. centrá rozvoja. U nás sú to teraz Bratislavský kraj, Trenčiansky, Nitriansky,... a nechtiac vlastne definoval pokiaľ siaha záujem Bratislavy. Nič proti centrám rozvoja, tie naozaj sú v každej krajine a obyčajne sa sústreďujú v okolí hlavného mesta alebo v jej priemyselne najvyspelejších regiónoch, avšak to neznamená, že ostatné sú vytesnené na okraj záujmu. U nás je to, bohužiaľ, tak. A je to jedno, či je pri vláde Dzurinda, Mečiar, taká či hentaká koalícia. Ľudia to vedia. Cítia to, pociťujú a presviedčajú sa o tom zakaždým, keď chcú niečo vybaviť, dotiahnuť do regiónu, získať preň. Kvôli tomu tolerujú napríklad politikom veci, ktoré by netolerovali ani najlepšiemu kamarátovi. Tomu totiž môžu vynadať a zatvoriť dvere zvonku. Lenže ako to urobiť politikovi, ktorého priazeň v týchto nenormálnych pomeroch potrebujú? A tak predsedovia družstiev, vrcholoví manažeri podnikov, svorne čakajú napríklad na politika, ktorý ráčil zavítať do okrajového regiónu, aj vyše hodiny. Neprekáža im, že dohodnutý termín nedodržal, že ich nechal čakať ako malých chlapcov, že sa musia prispôsobiť jeho neschopnosti zorganizovať si vlastný čas. Prečo nikto z nich sa nezdvihne a neodíde? Jednoducho preto, že si myslia, že ho potrebujú alebo raz môžu potrebovať. Základom tejto úvahy nie sú nejaké transparentné pravidlá, ale domnienka, že vďaka dobrému kontaktu sa niečo podarí získať, čo by ináč nebolo možné. V tejto chvíli stoja za pozornosť delegácie samosprávy a štátnej správy, ktoré chodili do Bratislavy s projektami na získanie finančných prostriedkov z prípravných fondov Európskej únie. Aj Michalovčania aj Humenčania sa tam prešli, všetci sa vrátili spokojní a presvedčení, že peniaze budú. Išli tam totiž nie preto, že mali záruku, že ich projekty naozaj zodpovedne niekto posúdi a rozhodne spravodlivo, ale skôr preto, že sa obávali, aby neskončili v spodnom šuflíku. Hovorí sa tomu lobovať. Lobuje sa v parlamente, vo vláde, lobujú všade vo svete, teda prečo nie aj my? Ibaže všade vo svete lobing je doplňujúcim prvkom v systéme, u nás je systémom samotným. Nič iné už nefunguje. A tak všetci z "okrajových regiónov dúfajú, že keď budú lobovať s tučnou obálkou a kvalitným obsahom demižónov, tolerovať politikom ich vylomeniny, že možno raz sa im to vyplatí. Málokoho napadne, že ono je to vlastne všetko naopak, že tí dôležití politici sú vo svojich kreslách iba preto, že ich tam občania posadili. Znie to tak klišovite, ale spravovať štát, to nie je vládnuť, ale slúžiť. Tvrdil to síce aj Mečiar a vyslúžil si Elektru etc., sú aj iní "vyslúžilci, ale napriek tomuto slovenskému folklóru, to o tej službe platí už stáročia. Je neuveriteľné, ako sme to všetko dokázali postaviť na hlavu. Dnešným dňom lekárnici prerušili štrajk, Slovač si vydýchne. Ktovie ale dokedy. Nič nie je isté. S ministrom sa nedohodli, iba mu dali čas "na rozmys
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
