- za zásluhy nič dobré nečakaj!
Eugen MAGDA
Košice Dostať sa na Olympijský štadión v Helsinkách je aj po rokoch veľkým zážitkom. Hoci 9. septembra 1987 sme prišli do tohto športového stánku na kvalifikáciu Fínsko ČSSR o postup na futbalové ME´88 v NSR, naša mala skupinka novinárov sa vrátila myšlienkami do roku 1952 a spomínala na veľký triumf Emila Zátopka, ktorý vyhral beh na 5000 m, 10 000 m a maratón. Ešte aj po vyše troch desaťročiach nám ho Fíni pripomínali, niektorí očití svedkovia ospevovali jeho nezlomnú vôľu, čo bol veľmi hrejivý pocit. Pravda, až do chvíle, kým sa nezačala kvalifikácia, v ktorej čs. reprezentanti podľahli Suomi nečakane hladko 0:3.
Pochopiteľne, tri góly v našej sieti nikoho nehriali, vo fínskej v saune v ten podvečer bolo čs. futbalistom smutno. Vedeli, že je po postupovej šancí a nikomu nebolo do reči. Keďže po zápase domáci oficiálnu tlačovú besedu neorganizovali, z trénera Josefa Masopusta až do lietadla nebolo možno dostať slovka. Mne to až tak neprekážalo, pretože v tom čase som pracoval vo futbalovo-hokejovom týždenníku Tip, takže na rozdiel od dennikárov ma uzávierka netlačila. Čo-to sa však kolegovia dozvedeli od Václava Ježka, ktorý v závere kvalifikácie prišiel vypomôcť, ale ani jeho rady už nepomohli.
Pre mňa to bola výnimočná cesta, pretože som bol jediným slovenským novinárom na tomto stretnutí, takže návrat k zápasu v Tipe v tom čase s takmer 80-tisícovým nákladom - bol aj s týždenným oneskorením pre čitateľov lákadlom. Keďže okrem Chovanca, ktorý však hrával za Spartu, tvorili na tento zápas káder iba českí hráči, bola aj v lietadle dosť zvláštna atmosféra. Hoci s českými novinármi som vychádzal dobre, mali na moju adresu uštipačné poznámky, keď som začal na improvizovanej tlačovke dávať J. Masopustovi otázky na telo. Jednoducho tento držiteľ Zlatej lopty z roku 1962 bol pre nich takým pojmom, že všetci dávali pozor, aby len nik mu neskrivil čo i len vlas na hlave, hoci s mužstvom po kvalifikácii MS´86 neobstál už v druhej skúške. V tej chvíli som si pomyslel na J. Vengloša, na ktorého hlavu sa po MS´82 v Španielsku zosypala tvrdá a nekvalifikovaná kritika. Veď kým jedného trénera si strážili ako oko v hlave, druhého nešetrili napriek tomu, že pri troške šťastia mohol s mužstvom postúpiť zo skupiny. Pravda, Venglošov odchod postupne otvoril oči aj jeho českým, ale i niektorým slovenským neprajníkom. Do jedného si totiž dlho mysleli, že po Španielsku tým správnym záchrancom čs. futbalu bude F. Havránek, ktorý získal s mužstvom zlato na OH´80 v Moskve. Lenže tento tréner si popálil na bratislavskom Tehelnom poli dvakrát prsty a bolo po postupe na ME´84 vo Francúzsku. Najskôr v otváracej kvalifikácii, keď naši viedli dve minúty pred koncom 2:0 nad Švédskom, ale nakoniec iba remizovali 2:2 a v rozhodujúcom zápase s Rumunskom tiež hrali len nerozhodne, keď vyrovnávajúci gól strelil päť minút pred koncom M. Luhový. Vtedy 50 tisíc divákov nevedelo odpustiť trénerovi F. Havránkovi to, že postavil základnú zostavu iba z českých hráčov, hoci reprezentanti z bratislavských klubov Jurkemik a Luhový hrali v tom čase vo výbornej forme. Obom dal pred domácim publikom príležitosť neskoro, čo napokon ich príchod na ihrisko až v priebehu druhého polčasu potvrdil, že pred začiatkom zápasu urobil veľký omyl na vlastné tričko a škodu čs. futbalu.
Po dvoch kvalifikačných nepodarkoch a po úspešnom pôsobení trénera J. Vengloša v zahraničí i v službách FIFA, prijali v roku 1988 jeho návrat k reprezentácii aj jeho odporcovia. Dali mu v mnohých veciach zapravdu, prestali sa mu vysmievať, keď tvrdil, že niet ľahkého súpera a dokázali podporiť jeho myšlienky. Zrazu sa našlo miesto v reprezentácii i pre slovenských hráčov a ČSSR vyhrala kvalifikáciu o postup na MS´90. Hoci výsledky v záverečnej príprave mnohých privádzali do rozpakov, naša reprezentácia sa na talianskej pôde prebojovala do štvrťfinále šampionátu, čo bol tretí najväčší úspech čs. futbalu na svetovom defilé. J. Vengloš takto definitívne umlčal všetkých kritikov, ktorí voľky-nevoľky museli uznať jeho vedomosti, schopnosti a trénerske umenie, najmä, keď jedinečným spôsobom prerušil sériu neúspechov. A či sa to niekomu páčilo, alebo nie, stal sa napokon najúspešnejším čs. reprezentačným trénerom. Ako jediný v role hlavného vybojoval s mužstvom dvakrát postup na MS, raz v úlohe asistenta okrem postupu prispel k titulu majstrov v Európy, druhýkrát ako hlavný získal na ME bronz, ba v roku 1972 bol jedným z trénerov, ktorý s čs. dvadsaťtrojkou sa stal šampiónom starého kontinentu. Napriek tomu bol najviac kritizovaným reprezentačným trénerom, akoby aj vo Venglošovom prípade platilo: za zásluhy nič dobré nečakaj!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
