Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Cechy potravinárskeho charakteru sa vo väčšine miest na Slovensku tešili veľkej obľube. Patrili totiž k základným a najpočetnejšie zastúpeným remeslám. Keďže cechu pekárov bol podobný a príbuzný cech medovnikárov - často s nimi aj tvorili spoločný cech. Pôvodne pracovali pekári a medovnikári spolu. Medovnikári sa od pekárov začali odlučovať až v 17. storočí. Svoje cechy si zakladali zväčša vo veľkých slobodných kráľovských mestách, kde bol o ich výrobky dostatočný záujem. Od pekárov sa medovnikári líšili najmä tým, že pri výrobe svojich výrobkov nezarábali cesto vodou, ako pekári, ale múku zarábali včelím medom. Takto pripravené cesto nechali aj niekoľko týždňov odstáť na chladnom mieste, najčastejšie v pivnici, v sudoch. Do odstáteho cesta potom na zvýraznenie chuti ešte pridávali rôzne voňavé koreniny, ako klinčeky, čierne korenie a iné. Pridávanie množstva rozličných druhov korenín patrilo už do prísne utajovaného receptu a tajomstva cechu. Vyzradenie receptu sa trestalo.
Medovnikári teda vyrábali sladké koláčiky, múčniky a pečivo, ktorých sladké cesto po odstátí a pridaní korenín sa lialo, alebo vtláčalo do zvláštnych vymastených foriem, vyrezávaných z dreva. Koncom 19. storočia pribudli aj kovové formy a formičky. Takto vyrobené medovníky boli rozmanitých tvarov a veľkostí. V obľube boli postavy vojakov, jazdcov na koni, bábik a pod. Medovnikári zvykli aj plniť múčniky sladkými plnkami, ktoré dochucovali ovocím. Na zdobenie povrchu týchto dobrôt používali mandle, orechy, lieskové oriešky, sušené hrozienka a posýpavali ich ochuteným mletým cukrom. Do ich sortimentu patrili tiež sladké sušienky, ktoré ponúkali napichnuté na paličke, alebo ešte aj dnes známe medovníkové srdcia. Tak medovnikári boli vlastne predchodcami dnešných cukrárov.
Tovariši v tomto cechu vykonávali v dielni všetky práce. Starší pripravovali cesto a dbali na presnú váhu výrobkov. Mladší udržiavali v čistote všetko náradie, nosili vodu a drevo do dielne. Vlastné kúrenie sa zverilo pomocníkom. V medovnikárskom cechu sa podobne ako v pekárskom, mäsiarskom, či inom potravinárskom cechu veľmi prísne dbalo na čistotu. V dielni sa nesmelo fajčiť, alebo rezať tabak a už vôbec nie sa česať. Okrem čistoty v dielni si medovnikári potrpeli aj na morálku a pracovnú disciplínu v cechu.
Svoje voňavé výrobky predávali v obchodíkoch, ale aj na trhoch a jarmokoch. Zo štatútov medovnikárov sa dozvedáme, že mali právo "robiť všetky práce s medom a voskom", teda aj vyrábať sviečky. Preto často aj predávali vosk, med a medovinu. Voskové sviečky medovnikári vyrábali z včelých plástov po malej úprave. Okrem sviečok dokázali vyhotovovať aj fakle, tzv. wintlichty - čiže pochodne horiace i vo vetre. Či sa zaoberali aj včelárstvom alebo potrebný med na výrobu chutných medovníkov kupovali od včelárov, nemáme hodnoverne doložené. Symbolom medovnikárov bola buď Madona s dieťaťom, alebo samostatné medovníky. Tvoria ho obyčajne tri koláčiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
