statná horská koza, obývajúca Alpy, Pyreneje, horstvá severnej Afriky a strednej Ázie. Vyznačuje sa dlhými, dozadu šabľovito zahnutými rohmi. Ľudia ho od stredoveku prenasledovali pre chutné mäso a údajnú magickú silu jeho srdca a žalúdka, ktoré považovali za všeliek. Začiatkom 19. storočia boli kozorožce takmer vyhubené. V roku 1854 taliansky "lovecký kráľ" Viktor Emanuel II. vytvoril pre záchranu posledných zvyškov európskej populácie kozorožca rezerváciu Gran Paradiso v Alpách. Odvtedy sa počet kozorožcov v rezervácii zvýšil. Kozorožce z nej boli vysadené do Álp v Rakúsku a Švajčiarsku, dobre sa rozmnožili najmú na hore Augstmatthorn. Na Slovensku v roku 1898 vypustil gróf Hohenlohe niekoľko kozorožcov európskeho i ázijského pôvodu na Javorine, avšak nedarilo sa im. Pokus o introdukciu kozorožca opakovali po založení TANAPu v rokoch 1953 - 1954, tiež neúspešne.
Kozorožce žijú na neprístupných bralách pod hranicou snehu, kde nachádzajú bezpečné útočisko pred vlkmi, medveďmi a rysmi. Iba orol dokáže uchvátiť ich mláďa. Výborne sa šplhajú po skalných rímsach a výčnelkoch, odvážne preskakujú priepaste medzi skalami. Pevnú oporu im pritom poskytujú hrotité kopýtka s mäkkými elastickými chodidlami. Sp zdatnejší horolezci a akrobati ako kamzíky, ktoré sa zdržujú na lúkach v nižšom horskom pásme.
Kozorožce sú podstatne väčšie než im príbuzné domáce kozy; hmotnosť samcov môže prevýšiť sto a samíc 60 kg. Staré capy majú rohy dlhé vyše 1 metra a ťažké 10 - 12 kg. Rohy kôz sú menšie, dorastajú asi 30 cm dĺžky. Kozliatka majú krátke priame rožky. Srsť kozorožcov sa sezónne mení, v lete je krátka, červenkastá alebo hnedosivá, v zime dlhšia a svetlejšia.
Kozorožce sú spoločenské zvieratá. Kozy a mladé jedince sa združujú zvyčajne do 10 - 15 členných skupín, samce do početnejších tlúp. Len staré kozorožce sú samotárske. Nocujú v okrajových lesoch. Na pašu vychádzajú pri východe slnka, vyhľadávajú východné a južné svahy vyhriate slnkom. Postupne stúpajú stále vyššie, až k hranici snehu - ľadovcom sa vyhýbajú. Popoludní sa pomaly vracajú nocovať do kosodreviny.
Staré samotárske jedince zvyknú v zime vyliezať na vyvýšené miesto a obrátené hlavou proti vetru po niekoľko hodín nehybne stoja ako sochy.
Samice rodia na prechode júna a júla jedno až dve mladé, ktoré už niekoľko hodín po narodení behajú za matkou. Niekoľkotýždňové kozliatka odvážne lozia a skáču po skalách. Neskôr sa pri hrách zrážajú hlavami v predstieraných súbojoch a napodobňujú zápasy dospelých capov. Ak prenasledovanú matku mláďa nemôže nasledovať, ukryje sa v skalnej štrbine a keď nebezpečie pominie, matka sa vráti a privoláva potomka. Ak matka dlho neprichádza, mláďa vylieza nakrátko zo svojej skrýše a privoláva ju. Keď sa matka vráti poranená a krváca, mláďa sa k nej síce rozbehne, ale len čo zacíti krv, vydesené od nej ujde.
Potravu kozorožcov tvoria traviny, byliny, lístie stromov a kríkov, v núdzi aj lišajníky. Údajne sa dožívajú 30 rokov, ich prirodzená úmrtnosť je pomerne nízka, avšak majú malé populačné prírastky. V zajatí sa kozorožce správajú dosť čudne. V mladosti odchytené ľahko skrotnú a sú prítulné k opatrovateľovi. Po niekoľkých rokoch však strácajú krotkosť a zdivejú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
