nevidel Dortmund, ale Glasgow
Eugen MAGDA
Košice Už roky je máj na starom kontinente v znamení finálových duelov európskych futbalových pohárov. Výnimkou nebol ani tento rok, ktorý však vstúpi do histórie tým, že finalisti Pohára UEFA hráči FC Liverpool a CD Alavés strelili dovedna deväť gólov, čo je v tejto súťaži vôbec najvyšší počet. Toto meranie síl, ktoré vyhral nakoniec reprezentant kolísky futbalu v predĺžení vlastným gólom súpera, útočným poňatím i peknými technickými kúskami pripomínalo obdobie EPM z prvých desaťročí, keď finále nebolo veľké len názvom, menami súperov, ale i hernou ponukou.
Nedávna úrodná kanonáda v Dortmunde však bola najvyššou iba v pohári č. 2. V Lige majstrov, ktorej predchodcom bol EPM, sme však zaregistrovali ešte viac gólov 18. mája 1960 v glasgowskom Hampden Parku. Na jeho trávniku Real Madrid zdolal vo finále Eintracht Frankfurt nad Mohanom 7:3, keď štyri góly víťaza strelil Puskás (všetky po prestávke!) a tri Di Stefano, zatiaľ čo za Nemcov bol dvakrát úspešný Stein a raz Kress, ktorého strelou sa dokonca zástupca bundesligy ujal vedenia. Tento súboj má dodnes prvenstvo aj v tom, že na vtedajšom veľkom štadióne v Glasgowe bolo v hľadisku 134 tisíc divákov. Pravda, po rekonštrukcii má tento stánok už iba 50 467 miest, ale všetky na sedenie.
Vráťme sa však k poslednému finále Ligy majstrov Bayern Mníchov FC Valencia, ktorý po remíze 1:1 vyhral bavorský tím 5:4 na jedenástky. Hoci na trávniku i v hľadisku napätia bolo dosť, predsa nad všetko dominovala šachová partia stratégov. Na jednej to bol tréner španielskeho celku Hector Cúper, vyhlásený za najlepšieho coacha vo vlaňajšom ročníku, a na druhej kandidát na tohtoročnú poctu Ottmar Hitzfeld. Obaja vedeli, o čo ide, ale napriek tomu už v úvode mali súperi výhodu jedenástky. Aj keď Bayern ju nepremenil, ukázal svoju morálnu silu, a hoci nakoniec vyrovnal až z druhej jedenástky, po ktorej nasledoval po predĺžení jedenástkový rozstrel, zobral trofej súperovi takpovediac pred nosom. Pod tento úspech sa najvýraznejšie podpísal reprezentačný brankár Oliver Kahn, ktorý sa stal po tretí raz po sebe najlepším brankárom v tejto súťaži a dokonca aj hráčom finále najmä zásluhou toho, že zneškodnil tri jedenástky. Ak je už reč o týchto strelách, štatistici iste vedia, že to bolo v poradí šieste finále s takýmto rozuzlením. Na druhej strane je zaujímavé, že sme videli vôbec prvé finále, počas ktorého v riadnom hracom čase sme zaznamenali tri penalty. Pozoruhodné je, že od roku 1956 až do 23. mája tohto roku rozhodcovia odpískali v rozhodujúcom zápase iba päť jedenástok, a zrazu 45-ročný Holanďan Jol sa rozhodol vari pre najnevďačnejší verdikt trikrát. Prvú finálovú premenil 30. mája 1957 Di Stefano, čím pred domácim publikom otvoril cestu ku dvojgólovému víťazstvu nad AC Fiorentina, druhú využil Mazzola z Interu v roku 1967 v Lisabone, kde však potom strelil Celtic Glasgow dva góly a dosiahol jediný triumf v tejto súťaži. Tretiu úspešne zakončil Vasovič v roku 1969 v drese Alaxu Amsterdam, ktorá mu však nepomohla, lebo AC Miláno zdolal v Madride súpera 4:1. Štvrtá priniesla triumf FC Liverpool v 1977 na Olympijskom štadióne v Ríme, kde obranca Neal pečatil víťazstvo 3:1 nad Borussiou Mönchengladbach. A napokon piata z kopačky Platiniho znamenala v 1985 triumf Juventusu Turín v bolestnom bruselskom dueli s FC Liverpool.
Medzi fanúšikmi sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, či by po finálovej remíze nebolo spravodlivejšie opakovať zápas na druhý deň, alebo po jednodňovom odpočinku. Zhodou okolnosti sa tak stalo v roku 1974 v Bruseli, kde Bayern po remíze 1:1 v opakovanom finále rozdrvil Atletico Madrid 4:0, čo pre Španielov bola o to nepríjemnejšia sprcha, že v prvom dueli sa ujali vedenia šesť minút pred koncom predĺženia, ale v posledných sekundách ich šokoval vyrovnávajúcim gólom Schwarzenbeck. V tomto i v nasledujúcich dvoch finálových dueloch bol kapitánom mužstva terajší prezident bavorského klubu Franz Beckenbauer, ktorý sa takéhoto úspechu dočkal po prvý raz ako prezident. Ak sme ho už spomenuli, bol to práve on, ktorý sa na jar sťažoval na náročný program i skutočnosť, že diváci sú množstvom zápasov v neskorých večerných hodinách presýtení, a že to nie je dobré pre futbal. Aj my sme pripomenuli, že Liga majstrov sa stala v prvom rade obchodom a prestala plniť svoje pravé poslanie. Veď čo je to za súťaž šampiónov, v ktorej hrajú podľa generálnej klasifikácie UEFA viaceré celky z jednej krajiny, čím vlastne klesá aj ich motivácia. Dobre, že už i prezident UEFA Lennart Johansson priznáva, že rozšírenie Ligy majstrov v roku 1999 z 24 na 32 celkov bolo príliš veľké a spolu s ostatnými špičkovými funkcionármi UEFA uvažuje vrátiť tejto súťaži a tiež prešpikovanému Poháru UEFA pôvodný lesk a väčšiu príťažlivosť. Možno, že potom niekto začne presadzovať aj myšlienku opakovať po nerozhodnom výsledku finále, hoci s množstvom súťaži, vrátane reprezentačných celkov, majú toho všade vyše hlavy, a hlavne nedostatok termínov. Súčasne si však kladieme otázku, či by niekoho inšpirovala úvaha meniť počty v terajších pohároch, keby mlčal napríklad Beckenbauer. Tento muž, ktorý bol veľkým hráčom a trénerom majstrov sveta aj bez licencie, čo naši experti neradi počúvajú, je veru i funkcionársku extratriedou, čo sa v súvislosti s európskymi klubovými súťažami potvrdzuje opäť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
