pripomína 25 rokov existencie?
Hoci je stále činná a pracuje na katedre hudobnej výchovy Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, dalo by sa povedať, že žije predovšetkým spomienkami. Aspoň sa to tak dá usudzovať podľa jej rozprávania na jubilejnom vystúpení "jej" zboru, ktorý viedla 14 rokov. Teraz sa z nim stretáva ako porotkyňa na rôznych súťažiach a drží mu palce. Ale na roky venované speváckemu zboru, na radosti a strasti práce dirigenta sa proste nedá zabudnúť. Po úspechoch na celoslovenských súťažiach so speváckym zborom Základnej školy na Kúpeľnej ulici v Prešove ju ministerstvo školstva poverilo v roku 1976 zriadiť kvalitnejší mimoškolský spevácky zbor, ktorý v tomto meste chýbal. K práci so speváckymi zbormi sa E. Zacharová dostala ako neplavkyňa, ktorú hodili do hlbokej vody. "Na škole sme nemali predmety ako dirigovanie či riadenie zboru, ale povedala som si - čo by žena nedokázala," spomína na tie roky E. Zacharová.
Za najväčší úspech svojho života E. Zacharová považuje svojich spevákov, ktorí si už nevedia predstaviť život bez spevu a stretnutia s nimi pre E. Zacharovu sú najkrajšími ľudskými stretnutiami. Na jubilejnom koncerte pri príležitosti 25. výročia zboru jeho zakladateľka priam žiarila spokojnosťou. Preto sa nám zdala byť trošku tak aj kacírskou otázka o tom, čo by zmenila vo svojom živote, ak by mala takúto možnosť. "Nič by som nemenila. Škoda, že som musela bojovať so situáciou ako politicky nespoľahlivá a nemohla som urobiť viac. Ale keby som teraz začínala, tak rozhodne by som v prvom rade začala hrať na klavíri a učila sa dirigovať," jednoznačne odpovedala E. Zacharová. Napriek takémuto handicapu sa dopracovala k úspechom a uznaniam, hoci... "Čím je človek starší, tak zisťuje, že sláva je poľná tráva a že potom prichádzajú iné priority."
To už E. Zacharová naznačila čosi aj so zákulisia práce dirigenta speváckeho zboru.Za najväčší úspech dosiahnutý s Cantemusom - a teda aj svojho života - považuje zisk strieborného pohára na medzinárodnej súťaži v talianskom Areze. "Považujem to za väčší úspech, než prvenstvá na medzinárodných festivaloch v Španielsku," zverila sa E. Zacharová. S účasťou na festivaloch v Španielsku ju spájajú aj nepríjemné zážitky. "Ako učiteľské dieťa som nesmela hovoriť po nemecky, pretože po vojne každého, kto tak hovoril, považovali za fašistu. Nemohla som hovoriť ani po maďarsky, pretože "sme na Slovensku", že...Žila som vo svete, kde ostávala len ruština, s ktorou som sa nemohla dorozumieť nikde na svete okrem Izraela, kde sme mali stretnutie s emigrantmi. Takže mám jazykový deficit, čo považujem za svoj osobný neúspech. Kvôli nemu som pripravila veľké sklamanie svojim spevákom. Spomínam si, že keď po víťazstve na festivale v Španielsku prišla televízia a chceli s nami komunikovať, tlmočníčka práve vtedy nemala čas, pretože bola so súdruhom "ideologickým" veľvyslancom na nákupoch, no a moje deti sa vtedy všetky rozplakali. Strašne som sa hanbila."
Teraz popri práci a vnúčatách, ktoré sú pre ňu "najdrahšími relikviami", sa venuje aj záľubám. "Okrem povinných ženských mám krížovky, knihy, hudbu, aj hudbu a znova hudbu. Zaujímam sa o všetko od hokeja až po plavectvo," zdôverila sa nám E. Zacharová, ktorú sme preto podpichli, či takýto záujem prejavuje aj o politiku: "Ale áno, aj ňu. Politici to majú ťažké, pretože my Slováci čakáme, že nám všetko spadne do lona. Je tak málo Slovákov, ktorí by sami čosi urobili," znel postreh Evy Zacharovej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
