Otec a jeho osemročný syn spoločne vydali knihu básní

Spišská Nová Ves V klube Spišského divadla uviedli 1. júna do života druhú knihu básní Novovešťana Maroša Muchu Mama má emu, ktorú mu ilustroval

jeho syn Jakub. Počas slávnostného večera čítali pred päťdesiatkou divákov a hostí ukážky z Muchovej tvorby tvorcovia Spišského divadla Albín Medúz a František Držík. Bubnovaním na bongo a spevom ich dopĺňal dominantný člen tunajšej hudobnej skupiny Karavana Buggi. "Je to skôr knižka vhodná pre ľudí od pätnástich rokov hore," skonštatoval Buggi, ktorý pripravil Muchovcom špeciálnu pieseň o vydaní knihy. Samotný autor si viac ako učebnicové poučky všíma reakcie ľudí na jeho tvorbu. "Možno je pravda to, čo povedal dnes môj kamarát Ďuro Kručko že je to cesta k básničkám. Ja ani neviem, čo je to veľká poézia. Ďuro nečíta básne, ale toto je pre neho prvý krôčik ako ich začať čítať. Pri vydaní knihy nech ľudia porozmýšľajú nad myšlienkou urobiť si všetko sám. Aj si knihu napísať a ísť za ňou, keď sa tlačí. Ešte pred vydaním mojej knihy som videl, ako bude vyzerať. Takisto to bolo pri tejto druhej knihe. Mám pripravenú tretiu. Keby som chcel, aby som svoju knihu dostal do celého Slovenska, musel by som pochodiť po všetkých kníhkupectvách a všetko rozniesť. Iný spôsob nevidím," zhodnotil situáciu v literárnej tvorbe na Slovensku Maroš Mucha. Potreboval sponzorský príspevok 15-tisíc korún, veľa energie a mesiace trpezlivosti, kým kniha uzrela svetlo sveta. Jeho syn Jakub je žiakom II. A na Základnej škole Lipová ulica. Počas uvádzania do života nejavil príliš veľký záujem o umenie. "Dakedy som nakreslil na básničku kresbu a dakedy bez nej. Dakedy tak a dakedy tak. Všetky básničky mám rovnako rád. Kreslím rád hocičo, len to veľmi nie, čo nám kážu učiteľky v škole. Najviac ma ale teraz baví tenis. Sezóna začína v júli. Ľuďom, ktorí čítajú noviny by som odkázal, aby sa smiali," hovorí Jakub Mucha. Smiech je pre známu spišskonovoveskú rodinu Muchovcov doslova osudom. Výrazný zvonivý smiech v rôznych polohách od úškrnu, jemného chichotu, cez ťahavý až vzlykavý smiech, končiac sopečným rehotom a hurónskym ujúkaním, rozoznávajú ľudia v Spišskej Novej Vsi na niekoľko desiatok metrov. "Spoločné pre nás je možno to, že sa snažíme byť tak trošku ľuďmi. Na tomto svete sme len raz. Aj v tých básničkách som sa snažil, aby bolo cítiť, že žiadne spätné chody nie sú. Viacerí ľudia sa mi zdajú ako keby mali pred sebou ďalších sto životov, v ktorých budú môcť veci, ktoré tu robia zmeniť," dodal Maroš Mucha.