Riaditeľ košickej ZOO v Kavečanoch trávi so zvieratami viac času ako ktorýkoľvek bežný smrteľník. Doma síce chová len rybičky, ale nemých tvári ma okolo seba dennodenne neúrekom. "Tu v areáli máme 112 druhov zvierat, 765 jedincov, ktoré všetky mám veľmi rád, lebo inak by som túto prácu nemohol robiť."

Podľa jeho slov, predsa len istý špecifický vzťah má k huculským koníkom. "Prvé zviera, ktoré bolo v ZOO a je v ZOO a máme s jeho chovom dobré úspechy je huculský koník. V podstate hucule ovplyvnili aj celú moju rodinu. V roku 1981 sme kúpili prvého koňa, ešte tu nebola ani zoologická záhrada, tak sme museli hľadať náhradné riešenie. V tomto období si práve moja dcéra volila zamestnanie a pod vplyvom práce svojho otca aj huculov, sa rozhodla študovať jazdectvo a chov koní v Šali."

Okrem toho, že hucule boli v ZOO ako prvé, podarilo sa im odchovať viac ako 80 žriebät. Nachádzajú sa na území celého bývalého Československa, aj v Maďarsku. "Od roku 1996 je náš chov zaradený do genofondu. Je to náš domáci slovenský druh, ktorému hrozí vyhynutie. Svoje opodstatnenie v poľnohospodárstve a lesníctve už stratil. Voľakedy veľmi aktívne a účinne pomáhal, ale teraz sa používajú kone väčšie a ťažšie."

K. Seman sa pokúšal hucula vychutnať aj v sedle, ale veľmi sa mu to nedarilo. "Skúšal som na ňom jazdiť, keď som bol mladší, ale nešlo mi to. Tak som sa rozhodol, že ich budem obdivovať len zo zeme. Na obtiaž im nebola moja váha, pretože hucule pokojne unesú aj 120 kíl a toľko veľa zďaleka nevážim."

Pri každodennej práci so zvieratami, sa vyskytnú mnohé vtipné príhody. Ako nám K. Seman prezradil, ku kurióznym situáciam dochádzalo najmä v začiatkoch ZOO, keď ešte neboli pri všetkých ohradách vyvesené cedule s názvom zvieraťa. "Mnohokrát sa stalo, že pred klietkami stáli bezradní rodičia, ktorí nechceli ukázať svojim ratolestiam, že nevedia názov zvieratka. To by ste sa divili aké komické názvy im dávali. Ja som im autoritu nekazil, nechal som to tak."

Pikantnú príhodu zažil K. Seman aj so svojimi miláčikmi huculmi. "Raz, keď sme pripúšťali k sebe huculov, tak sme mali veľmi kvalitného žrebca, ale od kobyly bol o niečo nižší. Preto sme museli vykopať jamu, do ktorej sme dali kobylku, aby mohlo dôjsť k nakrytiu. Samozrejme pri akte musí pomáhať aj ošetrovateľ. Takže sme to robili a videli to aj návštevníci a vtedy sa jedno malé dievčatko spýtalo svojej mamky. Mami čo to robia? A ona očervenela a odvetila, choď sa spýtať ocka."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.